Bosorky – komárno
Do plameňov!
Bosorky a bosoráci
na komárňanskej hranici
Príbeh procesov, ktoré v 17. a 18. storočí poslali na popravisko ženy i mužov priamo v srdci mesta na sútoku Dunaja a Váhu.
Mýtus hovorí, že upaľovanie bosoriek patrí „temnému stredoveku“ a vzdialeným nemeckým či škótskym mestám. Skutočnosť je nepríjemnejšia a oveľa bližšia: najväčšie vlny prenasledovania prepukli v ranom novoveku, v 15. až 18. storočí, a neobišli ani Komárno. Práve tu, na námestí, kde dnes stojí barokové súsošie, horeli hranice a padali hlavy odsúdených „spojencov diabla“.
Keď uhorský kráľ Koloman začiatkom 12. storočia vyhlásil, že „bosorky predsa neexistujú“, cirkevní aj svetskí učenci ešte väčšinu obvinení považovali za ľudovú poveru. O päťsto rokov neskôr sa však z tej istej povery stal vražedný justičný stroj. Tento článok sleduje, ako sa to stalo — a ako to dopadlo na konkrétnych ľudí v Komárne.
Ako sa z povery stal súdny rozsudok
Na rozdiel od západnej Európy na území Uhorska nepôsobila svätá inkvizícia. Procesy s bosorkami spadali pod svetskú moc — mestské, zemepanské alebo stoličné súdy. To však neznamenalo miernosť. Naopak, miestni sudcovia a richtári sa za dôkaz spoliehali na mučenie a na absurdné „skúšky“.
Európsky obrat priniesli dve tlačoviny. V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. bulu proti bosorkám a o dva roky neskôr vyšiel neslávne známy spis Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice) z pera dvoch nemeckých inkvizítorov, Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera. Príručka lovcov bosoriek sa vďaka kníhtlači šírila bleskovou rýchlosťou a presadila demonologický pohľad: bosorky vraj po celej Európe zakladajú tajné sekty s jediným cieľom — totálne zničiť kresťanstvo.
Skutočný rozmach uhorského prenasledovania nepriniesol preklad Kladiva, ale nové vydanie trestného kódexu Benedikta Carpzova v Trnave roku 1687 — odvtedy počet procesov prudko vzrástol. Podľa Kacsinecza Krisztiána, deltakn.sk
Historici dodnes hľadajú vysvetlenie, prečo sa šialenstvo rozhorelo práve v storočiach renesancie a reformácie. Časť bádateľov poukazuje na takzvanú malú dobu ľadovú — pokles úrod, hladomory — ku ktorým sa pridali časté vojny a morové epidémie. Spoločnosť pod tlakom kataklizmy vždy ľahšie hľadá obetného baránka. K tomu sa pridala oslabená cirkev, ktorá v honbe na bosorky videla príležitosť opäť fanatizovať veriacich.
Štatistika ukazuje dôležitú vec, na ktorú sa zabúda: obeťami neboli len ženy. Takmer šestina obvinených boli muži — „bosoráci“. A typický profil obvinenej ženy nebol obraz zo strašidelnej rozprávky, ale pôrodná babica, ľudová liečiteľka či bylinkárka — teda človek, ktorý rozumel prírode a pomáhal ostatným. Práve tieto znalosti z nej v očiach závistlivého suseda robili podozrivú.
Komárno na hranici dvoch svetov
Komárno (po maďarsky Komárom) patrilo do Uhorského kráľovstva a procesy tu viedol mestský alebo vojenský tribunál mocnej pevnosti. Najväčšia uhorská panika — segedínske procesy z roku 1728, pri ktorých naraz upálili dvanásť žien — prebiehala takmer súčasne s tým, ako sa hranice rozhoreli aj v Komárňanskej stolici.
Za vôbec prvý komárňanský proces sa považuje konanie z roku 1589, keď tunajší vojenský súd súdil „bosorku“ z Ekelu (dnešná Okoličná na Ostrove). O storočie neskôr práve na tento starý rozsudok siahol richtár, aby odsúdil najznámejšiu komárňanskú obeť.
Štyri komárňanské osudy
Tassy Zsuzsanna — bosorka, z ktorej sa stala legenda
Jej prípad je v dejinách uhorských procesov ojedinelý: ako prvá sa na súd obrátila samotná neskoršia obžalovaná. Tassy podala žalobu pre urážku na cti proti Vargovi Péterovi, ktorý ju verejne vyhlásil za bosorku. Súd sa však obrátil proti nej — Vargu oslobodil a Tassy uznal za bosorku a uvrhol do väzenia.
Hlavný sudca László Bokor potom vyhrabal sto rokov starý rozsudok a uložil jej podmienku: do pätnástich dní predviesť dvadsaťpäť dôveryhodných svedkov, ktorí sa za ňu postavia. Pre ženu väznenú v žalári to bola nesplniteľná úloha. Najprv ju mučili, a hoci nič nepriznala, 21. novembra 1693 na nej vykonali rozsudok upálením zaživa — „slávnostne“, za zvuku bubnov a vejúcich cechových zástav.
Historik Magyary Szulpicz, ktorý prípad spracoval z archívov, sa domnieva, že za celým procesom stála súkromná pomsta a že zle povestný richtár sa mohol spolčiť so žalujúcou stranou. Z Tassy sa postupom storočí stala mestská legenda — v jednej verzii krásna nevinná panna trpiaca pre kalvínsku vieru, v druhej prefíkaná kupliarka, ktorá si trest „zaslúžila“.
Kun Anna — rozsudok, ktorý zvrátila Bratislava
Po smrti manžela sa Kun Anna usadila v Komárne v nádeji na pokojný život. Mestom sa však rýchlo rozniesli klebety o bosoráctve a liečiteľstve, ktoré sa dostali až k hlavnému richtárovi Istvánovi Hattyúovi. 26. septembra 1674 ju predviedli a na Štedrý deň odsúdili na smrť upálením.
Na príkaz grófa Hoffkirchena, hlavného kapitána pevnosti, však zápisnicu a jej výpoveď z mučidiel postúpili Leopoldovi Kollonichovi, vtedajšiemu predsedovi bratislavskej komory. Ten údajnú bosorku spod upálenia oslobodil. Prípad ukazuje, aké náhodné bolo prežitie — záležalo na tom, ku ktorému úradníkovi sa spis dostal.
Barsiné Jászberényi Judit — babica obvinená v reťazi
Šesťdesiatročná pôrodná babica z Bagoty sa do podozrenia dostala kvôli poverovému obradu: rodičke trikrát cez okno podávala kohúta a nakoniec mu dala zjesť pupočnú šnúru novorodenca, čím vraj zaručila, že ďalšie dieťa bude chlapec. Jedna zo žien ju však obvinila, že ju tým „kohútením“ urobila neplodnou.
Na smrť ju napokon neodsúdili kvôli tomu, ale pre vykonštruované obvinenia z demonologických príručiek — že uzavrela pakt s diablom, ktorý jej zmenil meno a prinútil ju zaprieť Najsvätejšiu Trojicu. Spočiatku všetko popierala, no keď jej kat v mučiarni ukázal svoje „náradie“, radšej sa „priznala“. Súd jej ako poľahčujúcu okolnosť uznal, že nikomu neuškodila — a tak ju „z milosti“ najprv sťali a až mŕtve telo hodili do ohňa.
Pani Körmendiová — chlapec premenený na koňa
Legenda, ktorú pozná každý Komárňan. Mladý učeň Ferko sa po príchode do dvora kováča Dávida Körmendiho zahľadel do jeho novej manželky. V noci ho vraj bosorka premenila na koňa a jazdila na ňom až do svitania. Ostatní učni preto na ňu počkali a v pomste jej „podkovali“ ruky a nohy.
Príbeh nie je doložený proces, ale folklórna povesť — a práve preto je poučný. Ukazuje, ako sa reálna hrôza procesov premenila na strašidelné rozprávanie, ktoré v meste prežilo stáročia. Podľa povesti podkovy dodnes visia na náhrobku na kalvínskom cintoríne.
Kde stálo popravisko
Toto je otázka, ktorá zaujíma najviac — a maďarské pramene na ňu odpovedajú prekvapivo konkrétne. Hranicu, na ktorej upálili Tassy Zsuzsannu, podľa viacerých prameňov postavili na mieste, kde dnes stojí barokové súsošie Najsvätejšej Trojice (Szentháromság-szobor). To stojí na Klapkovom námestí (Klapka György tér) v historickom centre Komárna.
Klapkovo námestie — súsošie Najsvätejšej Trojice
Najslávnostnejšie exekúcie sa konali priamo v centre, na mieste dnešného barokového stĺpa Najsvätejšej Trojice. Tu padol 21. novembra 1693 rozsudok nad Tassy Zsuzsannou — za zvuku bubnov a cechových zástav, pred zhromaždeným mestom.
Treba dodať, že nie všetky tresty sa vykonávali na jednom mieste: staršie mestské popravné zariadenia — šibenica (bitófa) a pranier (pellengér) — slúžili pre bežných odsúdencov a komárňanský odsúdenec na svojej ceste prechádzal práve okolo nich.
Koniec šialenstva
Vrchol prenasledovania v historickom Uhorsku spadá na koniec 17. a prvú polovicu 18. storočia. Stroj napokon zastavila zhora panovníčka: až dekréty Márie Terézie, ktoré v polovici 18. storočia procesy s bosorkami zakázali, dokázali šialenstvu nasadiť uzdu. V susednom Švajčiarsku padla posledná európska obeť — Anna Göldiová, popravená sťatím — ešte v roku 1782.
Procesy s bosorkami patria k najsmutnejším kapitolám stredoeurópskych dejín — a komárňanské prípady ukazujú, že nešlo o vzdialený nemecký fenomén, ale o realitu odohrávajúcu sa priamo na námestí, ktorým dnes prechádzame. Pripomínajú nás samých: ako rýchlo sa zo závisti, strachu z neznámeho a tlaku davu rodí justičná vražda. Tým ostáva história komárňanských bosoriek nielen miestnou kuriozitou, ale aj trvalým varovaním.
Pramene a literatúra
- Kacsinecz Krisztián: Komárom vármegyén is végigsöpört a boszorkányhisztéria — deltakn.sk (podrobné archívne spracovanie).
- Obergesell Emma: Égjenek a máglyarakások: komáromi boszorkányüldözések az újkorban — sziakomarom.sk, 2021.
- Magyary Szulpicz: Tassy Zsuzska pere 1693. In: Komáromi Lapok, 1880, č. 13–19.
- Szendrey Imre: Komáromi boszorkányok. In: Komáromi Lapok, 1898, č. 16.
- Takáts Sándor: A komáromi boszorkányok. In: Budapesti Hírlap, 8. január 1886.
- Klaniczay Gábor – Pócs Éva (eds.): Boszorkányok, varázslók és démonok Közép-Kelet-Európában. Budapest, 2014.
- Tóth G. Péter: štatistika uhorských procesov (A magyarországi boszorkányság forrásai, séria I–IV., Balassi Kiadó).
- Beőthy Zsigmond: Emlékrajzok Komárom történetéből. Pest, 1851.
- Doplnkové slovenské pramene: ahojkomarno.sk, sme.sk, topdesat.sk.
Poznámka: niektoré detaily (presná poloha hranice, romantizované verzie Tassyinho osudu) sa medzi prameňmi líšia; článok to v texte označuje formuláciami „podľa niektorých prameňov“.
