Prvé slovenské profesionálne divadlo v Komárne
Už v prvej polovici 60. rokov sa v Závodnom klube Revolučného odborového hnutia na druhom sídlisku konali tanečné zábavy. Pred týmto klubom neskôr postavili amfiteáter. Pre hľadisko využili zemný val bašty II. V 70. rokoch tu zriadili aj vonkajšie kino s večernými predstaveniami.
autor textu : Gráfel, Ľudovít
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Jókaiho divadlo je divadlo maďarskej národnostnej menšiny v
Komárne. Popri divadle Thália v Košiciach je jedným z dvoch divadiel, ktoré hrajú v maďarskom jazyku a pôsobia na Slovensku. Ako
nástupca Maďarského oblastného divadla Matesz, hrá dôležitú úlohu vo verejnom vzdelávaní Maďarov na Slovensku.
Úradne bolo Maďarské oblastné divadlo Matesz založené 1. októbra 1952. Jeho prvým umeleckým tajomníkom sa stal László Riszdorfer. Ku vzniku divadla prispela aj slovenská divadelná obec – Slovenské národné divadlo sem poslalo režiséra Munka, scénografov Jarkeleho, Valentina a Vecseiho, kostýmovú výtvarníčku Gesztes-Bockovú a niekoľkých členov pomocného technického personálu.
Divadelná scéna v Komárne uviedla 30. januára 1953 prvú slávnostnú premiéru predstavenia Krst ohňom od Erna Urbána v bývalom (odvtedy zbúranom) sídle Katolíckej asociácie bakalárov. Na druhý deň sa v novootvorenom divadle zišli poprední predstavitelia slovenského politického života, aby oficiálne otvorili Maďarské oblastné divadlo.
Koncom roku 1989 sa divadlo presťahovalo do súčasnej budovy, ktorá bola pôvodne postavená ako sídlo Mestského kultúrneho centra a 1. júna 1990 prevzalo aj svoje súčasné meno – Jókaiho divadlo.
www.vtedy.sk
Výstavba viacerých charakteristických budov v meste v poslednej tretine 19. storočia postupne menila kvalitu zástavby a zvyšovala tak aj nároky na vzhľad ulíc. Tie v strede mesta sa postupne dláždili andezitovými kockami, od roku 1878 mesto platilo aj zametačov ulíc a od roku 1869 boli verejné priestranstvá osvetlené petrolejovými (po roku 1901 plynovými) lampami. Do osemdesiatych rokov však pretrvávalo staré číslovanie domov, čo viedlo k úsmevným situáciám.
Z dobovej tlače sa dozvedáme:
„… podľa dnešného číslovania domov sa nedá orientovať. Je viacero prípadov, keď sa domy, ktorých číslovanie ide za sebou, nachádzajú ďaleko od seba: dom č. 394 na Rozmarínovej ulici má svojho suseda (č. 395) na Cintorínskom rade, kaviareň Rudolf na rohu Župnej ulice má č. 573, pričom č. 574 má kaplnka sv. Anny v Szombathyho ulici… Aj mestskí policajti sa vedia orientovať len pomocou svojich knižočiek… Situáciu zhoršuje aj to, že majitelia domov často pretrú čísla domov pri maľovaní a potom sa stáva, že aj sám gazda sa pokúša číslo vlastného domu zistiť na radnici… A čo sa týka číslovania, bolo by dobré nasledovať príklad väčších miest – očíslovať domy tak, aby párne čísla boli na jednej a nepárne na druhej strane ulice.“ (In: Komáromi Lapok, 27. máj 1871)
autor textu Dénesová, Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Na nádvorí pravoslávneho chrámu, naľavo od bočného vchodu, sa nachádza hrob generála a poľného maršala Pavla Davidovicha (Pavle Davidović; 1737, Budín – 1814, Komárno), ktorý bol od 21. augusta 1809 do svojej smrti
veliteľom komárňanskej pevnosti.
V hodnosti majora (1771) sa viackrát vyznamenal počas vojny o bavorské dedičstvo (1778 – 1779), najviac pri obliehaní Bystrzyce Kłodskej (Poľsko), keď sám so šabľou v ruke viedol štyristo vojakov a obsadil predmestie. Dňa 19. mája 1779 mu bol za to udelený Vojenský rád Márie Terézie s právom doživotne nosiť titul rytiera, následne bol v roku 1780 povýšený do šľachtického stavu ako barón. Rád Márie Terézie ako najvyšší vojenský rád habsburskej monarchie bol udeľovaný za hrdinské činy, za „čin osobnej statočnosti, ktorý nebol od stojníka vyžadovaný, ale napriek tomu bol vykonaný; prípadne s ním počas vojenskej akcie súviselo mimoriadne
dôležité rozhodnutie“.
Počas rakúsko-tureckej vojny (1787 – 1791) ako plukovník petrovaradínskeho pluku (Novy Sad) prinútil tureckého veliteľa pevnosti v srbskom Šabacu ku kapitulácii (1788). V roku 1796 bol veliteľom cisárskych ozbrojených síl v bitkách pri mestách Castiglione, Rovereto, Cembra, Calliano, Rivoli (Taliansko). V roku 1809 velil divíznej posile – vojskám poslednej uhorskej insurekcie v bitke pri Győri.
Od roku 1804 až do svojej smrti bol majiteľom 34. pešieho pluku (vytvorený v roku 1733 ako „Infanterie-Regiment Wilhelm I. Deutscher Kaiser und König vom Preußen Nr.34“), pluk sa zúčastnil napoleonských bitiek v roku 1809
pri Asperne – Essligu (máj), pri Wagrame (júl), bitky pri Znojme (júl), ako aj rozhodujúcej „Bitky národov“ pri Lipsku (16. – 19. októbra 1813).
Generál Pavol Davidovich sa nikdy neoženil a nemal potomkov, v testamente zanechal svoj majetok pravoslávnej cirkvi s posledným želaním, aby bol pochovaný pri múroch komárňanského chrámu Presvätej Bohorodičky. Autorom náhrobníka so sochou rytiera v brnení (1814) je Vavrinec Dunajský (1784, Ľubietová – 1833, Budapešť), zakladateľ významnej sochárskej rodiny.
autor textu : Dénesová, Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Rímskokatolícka kaplnka sv. Anny a bývalý špitál vznikli na základe testamentu Borbály Mileticsovej z 15. apríla 1709, v období, keď zúrila v Komárne morová epidémia. V testamente sa okrem iného uvádza: „Z dvoch obchodov pri radnici dám ešte za svojho života urobiť kaplnku ku cti svätej Anny, dám urobiť oltár aj omšové rúcha. Nad kostol nechám postaviť vežu a do nej zabezpečím aj zvon. Na uličnú fasádu kaplnky nech sa vyrobí pokladnička pre almužny…“. Počas zemetrasenia v roku 1763 boli kaplnka aj špitál poškodené, v rokoch 1768 a 1848 vyhoreli. Vtedy sa kaplnka stala miestom bohoslužieb tunajšieho nemeckého obyvateľstva, ktoré po veľkom požiari už neobnovilo svoj Kostol sv. Jána Zlatoústeho. Špitál pre chudobných tu bol až
do roku 1945, v súčasnosti tu má svoje sídlo Rádio Mária s cirkevným vysielaním.
Kaplnka si napriek početným stavebným zásahom v interiéri zachovala svoj barokovo-klasicistický charakter, povrchová úprava interiéru bola reštaurovaná v rokoch 1989 – 1990 (Ústredie umeleckých remesiel v Bratislave – akad. soch. Ondrej Csütörtöki, PhDr. Eva Dénesová, historik umenia).
autor textu Dénesová, Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Komárno bolo jednou z prvých lokalít na Slovensku, v ktorej sa usídlili židia. Prví predstavitelia tohto vierovyznania sa tu objavili už na prelome 11. a 12. storočia, kontinuálne židovské osídlenie však zaznamenávame až od začiatku 18. storočia. Židia spočiatku bývali na okraji mesta a v okolitých dedinách, neskôr sa smeli sťahovať i do centra. V Komárne pôsobili viaceré významné židovské duchovné autority, napríklad rabín Pinchas Lev Frieden, žiak známeho Chatama Sofera, či učenec Móric Krauss.
Najkrajšou a najzachovalejšou židovskou pamiatkou v meste je ortodoxná synagóga postavená v roku 1896 ako súčasť komplexu židovského domova pre seniorov. Rovnako ako synagóga, tak i tento domov už na prvý pohľad zaujme estetickou neogotickou tehlovou fasádou. Na synagóge sú inštalované pamätné tabule pripomínajúce komárňanské obete holokaustu. Komárňanská ortodoxná synagóga sa ako jedna z mála na Slovensku dodnes využíva na svoj pôvodný účel. V meste sa totiž zachovala malá židovská komunita. Historický starobinec slúži ako Židovské kultúrne a spoločenské centrum – Menház.
Po porážke Srbského cárstva osmanskými Turkami v bitke na Kosovom poli (1389, neďaleko Prištiny), keď sa územie na vyše 500 rokov dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše, srbskí pravoslávni veriaci sa začali z Balkánu sťahovať na sever, a to aj do oblasti Podunajska.
Jedna z najväčších komunít vznikla v Komárne, kde mali pravoslávni už v roku 1511 svoj chrám – tento bol však zbúraný z dôvodu výstavby pevnosti, a tak si v rokoch 1753 – 1790 vybudovali nový chrám (na mieste chrámu z rokov 1648 – 1665) na hlavnej ulici, ktorá sa v 18. storočí nazývala „Ratzen Gasse“ (Srbská ulica). V tom období zohrávala komunita v živote mesta významnú úlohu. Boli to hlavne bohatí obchodníci s obilím a drevom alebo vojaci.
Ku koncu svojho života tu pôsobil ako pravoslávny duchovný Gavrilo Stefanović Venclović (1680 – 1749), filozof a ikonopisec, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov srbskej barokovej literatúry. Na tunajšom jezuitskom lýceu študoval v rokoch 1744 – 1748 srbský historik a koviljský archimandrita
Jovan Rajić (1726 – 1801); pochádzajúc z chudobnej rodiny sa
z rodného Sremského Karlovca (Srbsko) za štúdiom do Komárna vybral pešo.
Na nádvorí pri chráme sa nachádzajú náhrobníky zo zrušeného srbského cintorína (1974), ako i náhrobník tabulárneho sudcu Komárňanskej župy a obchodníka s obilím Jánosa Domonkosa, ktorý sa stal predlohou pre postavu Mihálya Tímára v románe Móra Jókaiho „Zlatý človek“. Na náhrobníku je okrem mena Jánosa Domonkosa (1768 – 1833) vyryté aj meno jeho brata Sándora Domonkosa (1788 – 1834), tabulárneho sudcu Berežskej župy. Na zadnej strane je nápis, podľa ktorého dala náhrobník nad spoločným hrobom oboch bratov postaviť v roku 1835 Ágnes Both, manželka Sándora Domonkosa. Pod jej menom sú zvečnené mená jej detí: Julianna, Lídia, Katalin a posledná Teréz, ktorá sa zjavuje v ďalšom Jókaiho diele „Tengerszemű hölgy“ (Dáma s očami ako plesá). Teréz (nazývaná „Trézsi“, 1829 – 1887) zabila svojho posledného manžela a odsúdená na doživotie zomrela vo väznici v Márianostre (Maďarsko).
V interiéri chrámu sa nachádza bohato zdobený rokokový ikonostas (1775), časť z jeho ikon je z roku 1660. Pozoruhodné sú aj chrámové lavice (stallá), ktoré cirkevná obec zakúpila v roku 1785 na dražbe po zrušení kamaldulského kláštora v Majkpuszte (Maďarsko). Drevené stallá (1763) sú dielom barokového sochára Franza Xavera Seegena (1723 – 1789), reliéfy na nich zobrazujú výjavy zo života sv. Romualda (okolo 951 – 1027), zakladateľa kamaldulského rádu.
Kamalduli ako reformovaná odnož benediktínov boli jednou z najprísnejších reholí, nazývali ich aj „bieli mnísi“ (podľa rúcha) alebo „mlčanliví bratia“, pretože zachovávali mlčanie (okrem modlitieb mohli pôvodne prehovoriť len tri dni v roku). Žili pustovníckym asketickým životom, venovali sa starostlivosti o chudobných, modlitbám, práci a vedeckej činnosti. Kamaldulským mníchom bol aj chýrny „lietajúci mních“ Cyprián z Červeného Kláštora (1724 – 1775), autor štvorjazyčného herbára s popisom liečivých účinkov rastlín. Kamaldulom bol aj jazykovedec Štefan Romuald Hadbavný (1714 – 1780), ktorý sa pričinil o prvý preklad Biblie do slovenčiny (kamaldulská slovenčina ako variant kultúrnej západoslovenčiny) – „Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I – II“ (Kamaldulská biblia, okolo 1756) a o latinsko-slovenský slovník (1763).
autor textu : Dénesová, Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Bývalý františkánsky kostol (tzv. vojenský kostol) vznikol prestavbou staršieho kalvínskeho kostola v rokoch 1677 – 1681. Počas veľkého zemetrasenia v roku 1763 bol značne poškodený a obnova bola dokončená v roku 1769.
Kostol je neskorobaroková jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria a vežou situovanou do juhovýchodného štítového priečelia. V interiéri boli počas reštaurátorského prieskumu (1991) čiastočne odkryté barokové nástenné maľby s postavami svätcov a iluzívne zobrazenie oltárnej architektúry (2. polovica 18. storočia). Vedľa kostola františkánov sa nachádzal aj kláštor františkánov z polovice 18. storočia – asanovaný bol počas výstavby dnešných obytných blokov pri kostole v 50. rokoch 20. storočia.
V roku 1809 sa františkáni pred blížiacim napoleonským vojskom uchýlili do františkánskeho kláštora v Báči. Komárňanské budovy prešli pod velenie pevnosti a bola tu zriadená vojenská nemocnica, v časti kláštora boli byty dôstojníkov. Kostol bol v roku 1906 obnovený a do roku 1945 slúžil ako kostol pre tunajšiu vojenskú posádku. Potom bol využívaný ako sklad zeleniny podniku Jednota, neskôr ako scénografický sklad MOD – Maďarského oblastného divadla (MATESZ, dnes Jókaiho divadlo).
V rokoch 1988 – 1989 bola realizovaná komplexná pamiatková obnova kostola, a to konkrétne statické spevnenie krypty pod kostolom (krypta s valenou klenbou je pod celou plochou kostola, nenachádzajú sa v nej žiadne hroby, jej podlahu tvorí sypaný piesok), statické spevnenie klenieb lode, oprava konštrukcie krovu, výmena krytiny, obnova fasád v exteriéri, nové dverné krídla hlavného a bočného vstupu, vstup do krypty z lode kostola, príprava vykurovania lode kostola registrami v podlahe.
V interiéri bolo v roku 1992 vo vstupnej časti a na chóre vytvorené pracovisko pamiatkového ústavu. Po presunutí pracoviska pamiatkového ústavu do Nových Zámkov bol kostol opustený, v roku 2001 poverilo mesto občianske združenie Pro Arte Danubii vytvorením Galérie Limes ako miesta pre prezentáciu výtvarného umenia s dôrazom na kultúru maďarskej národnostnej menšiny. Galéria Limes pod vedením PhDr. Veroniky Farkas, historičky umenia, sa zhosťuje zverenej úlohy už vyše dve desaťročia, v posledných rokoch v spolupráci s MAMSZE – Združením maďarských tvorivých umelcov na Slovensku.
Imrich Sinelli
(* 29. jún 1622, Komárno – † 25. február 1685, Viedeň)
Kapucínsky mních, viedenský biskup (od roku 1681), radca cisára Leopolda I. Narodil sa v Komárne ako syn mäsiara, ktorý bol pôvodom z Ríma, pokrstený bol ako Johann Anton. Po štúdiách filozofie v Ingolstadte vstúpil ako dvadsaťjedenročný do kapucínskeho rádu a prijal meno Emerich.
Okrem misijnej práce je jeho zásluhou, že kráľ svojím dekrétom zo 6. júna 1674, a po ňom aj uhorský prímas Juraj Szelepchényi (Georgius Pohronz Szelepcheny), povolil usídlenie rádu kapucínov v Uhorsku .
Rád Menších bratov kapucínov Ordo Fratrum Minorum capucinorum je mužská reformná vetva rádu františkánov. Ich heslo je „Pax et bonum“ – „Pokoj a dobro“. Tešili sa obľube hlavne pre svoju obetavú prácu a ošetrovanie chorých počas morových epidémií.
Podľa legiend je od nich odvodený názov obľúbeného cappuccina – pre podobnosť „kapučínka“ s hnedou farbou ich mníšskeho rúcha s typickou dlhou špicatou kapucňou.
autor textu : Dénesová Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Komárne bol vybudovaný ako tolerančný kostol v rokoch 1795 – 1796 podľa plánov staviteľa Johanna/Jánosa Krausza (1761, Kežmarok – 1798, Pešť), veža bola pristavaná v roku 1899.
Sieňový priestor klasicistickej stavby s polkruhovým oltárnym uzáverom má fabiónový strop, steny interiéru sú členené plochými pilastrami so štylizovanou hlavicou. Exteriér kostola bol počas stavby veže, vyrastajúcej zo štítového priečelia, prefasádovaný v neoklasicistickom štýle. V časti nad soklom sa v dvorovom obvodovom murive nachádza zabudovaný rímsky sarkofág. Oltár je klasicistický so stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom Ukrižovania z čias stavby kostola. Kazateľnica a krstiteľnica sú klasicistické, z konca 18. storočia.
Pôvodný evanjelický kostol s farou a školou stál už v roku 1649 v priestranstve pred Starou pevnosťou, tieto stavby boli v roku 1653 asanované z dôvodu výstavby Novej pevnosti. Evanjelici si potom povyše hlavného námestia zakúpili nový pozemok, kde vybudovali nový kostol (1658).
V rámci rekatolizácie dal v roku 1672 kaločský biskup Juraj
Széchényi zabrať majetky tunajších evanjelikov, ich duchovného Jánosa Nigréba vojaci násilne vyviedli z kostola. Kostol komárňanských evanjelikov využívali jezuiti a už ako Kostol sv. Jána Zlatoústeho slúžil potom prevažne nemeckému obyvateľstvu až do požiaru v roku 1848, po ktorom už nebol obnovený.
Obdobie rokov 1671 – 1683 sa v Uhorsku nieslo v duchu silnej
a často násilnej rekatolizácie. Išlo tu o právny princíp „Cuius
regio eius religio“ (Koho krajina, toho viera) zakotvený vo Vestfálskom mieri (1648), ktorým sa skončila tridsaťročná a osemdesiatročná vojna. Z medzinárodného hľadiska predstavovala mierová zmluva prvé veľké politicko-geografické delenie v dejinách novovekej Európy.
Habsburskí panovníci ako vládcovia Svätej ríše rímskej boli katolíci a k tomu vierovyznaniu nútili aj protestantské, teda kalvínske a luteránske obyvateľstvo na území dnešného Slovenska. Protestantskí kňazi boli vyháňaní z kostolov, stavaní pred súd, potupne popravovaní, mnohí skončili na španielskych galejach v Neapole.
Z doby prenasledovania nekatolíkov v Uhorsku sa zachovali
ojedinelé diela memoárovej a cestopisnej literatúry:
Juraj Láni (1646 – 1701):
Kurze und wahrhafte historische Erzählung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis
(Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a temer neslýchaného pápeženeckého väznenia, ako aj podivuhodného vyslobodenia z neho)
Ján Simonides (1648 – 1708):
Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev.
ecclesiae Hungaricae (Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi)
Tobiáš Masník (1640 – 1697):
Incarceratio, liberatio et peregrinatio Tobiasi Mascinii
(Vezení i vysvobození kněza Tobiáše Masniciusa)
autor textu : Dénesová Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
Základný kameň reformovaného (kalvínskeho) kostola bol položený 13. marca 1787, v septembri 1788 bol kostol vysvätený. Jednoloďový klasicistický kostol s pravouhlým uzáverom je so svojou 63 metrov vysokou vežou (pristavaná v roku 1832) štrnástym najvyšším kostolom na Slovensku; pojme až 2 500 ľudí, a tým je najväčším reformovaným kostolom u nás.
Z čias výstavby kostola sa v interiéri zachovala kazateľnica a Mojžišova lavica. Zaujímavosťou je aj chrámová lavica, na ktorej nápis oznamuje, že tu každú nedeľu sedávala rodina Jókayovcov.
Legenda hovorí, že lavicu dal vyrobiť pre svoju rodinu József Jókay, otec spisovateľa Móra Jókaiho po tom, ako priviedol svoju manželku Máriu Pulay do Komárna a tá sa mu s plačom sťažovala, že miestne ženy jej v kostole nedovolili sadnúť si, pretože každý tam mal svoje zvyčajné miesto: oproti kazateľnici sedávali najvýznamnejší muži, za nimi sa radili lavice žien (muži a ženy sedávali oddelene), na bočnom chóre pri organe mali miesto školáci a potom tu bol ďalší chór s miestami pre lodníkov a komárňanských gazdov – povozníkov. Honosná dubová lavica stojí na mieste, kde si musela mladá manželka postojačky vypočuť bohoslužbu.
V kostole sa nachádza dvojmanuálový organ, ktorý začal stavať viedenský organár Johann Bohack, po jeho smrti ho v roku 1806
dokončil jeho žiak Georg Reinhard (okolo 1769, Langenprozelten
– 1826, Komárno). Dielom G. Reinharda (od roku 1807 komárňanský mešťan s vlastnou dielňou) je aj štvorregistrový pozitív v Kostole sv. Rozálie (1824), ako aj opätovná stavba dvanásťregistrového organa v evanjelickom kostole (1814, dnes v evanjelickom kostole v Csákvári v Maďarsku).
Oproti kostola sa nachádza budova bývalého reformovaného kolégia postavená v rokoch 1795 – 1796, ktorého žiakom bol aj Mór Jókai. Popri „philosophii“ sa tu vyučovala rétorika, logika, poetika, syntax, gramatika, k nim pribudli v tretej triede „deklinácie“ a „konjugácie“ a neskôr aj nemecký jazyk. V roku 1824 malo kolégium 332 žiakov.
autor textu : Dénesová, Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
