Najvýznamnejšie stavebné etapy Baziliky sv. Ondreja:

• 1674 – 1677: existencia jezuitského Kostola sv. Ondreja s cintorínom.
• 28. jún 1723 – 1734: nový Kostol sv. Ondreja vybudovaný vedľa starého kostola jezuitov (pri výstavbe boli použité aj tehly z novozámockej pevnosti, údajne až 800 000). Stavba bola zrejme staticky poddimenzovaná, pretože 28. decembra 1738 sa časť kostola zrútila.
• 3. augusta 1748 – 1756: výstavba Kostola sv. Ondreja (na dnešnom mieste, v rozsahu dnešného pôdorysu). V roku 1760 bol interiér vyzdobený barokovými freskami od významného rakúskeho neskorobarokového maliara Franza Antona Maulbertscha. Dňa 28. júna 1763 bol kostol poškodený v dôsledku zemetrasenia (zrútila sa strecha, klenby a veže kostola).

Franz Anton Maulbertsch (1724 – 1796): fresky a tri oltárne obrazy v kaplnke kaštieľa Antona Erdődyho v Trenčianskych Bohuslaviciach (1763), hlavný oltár Kostola sv. Michala archanjela v Skalici (1778), freska Zázrak sv. Ladislava (1780) v Kaplnke sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave. 

• 1768 – 1771: kostol bol obnovený (s nižšími vežami), fresky v interiéri vyhotovil Johann Lucas Kracker.

Johann Lucas Kracker (1717 – 1779): barokový maliar, významný predstaviteľ umenia európskeho baroka. Z diel: fresky v Kostole sv. Jána Krstiteľa v Jasove (okolo roku 1764), fresky v kostole a kláštore pavlínov vo Vranove nad Topľou (1754),..

• 1773: zrušenie rehoľného rádu jezuitov; kostol spolu s vedľajšou budovou kláštora a gymnázia pripadol rehoľnému rádu benediktínov so sídlom na Panónskej Hore.
• 1783: kostol bol poškodený počas zemetrasenia (dodnes to pripomína hlas kostolných zvonov denne o 15. hodine).
• 17. septembra 1848: kostol s priľahlým kláštorom a gymnáziom bol poškodený počas veľkého požiaru mesta. Obnovený bol až v nasledujúcich rokoch (aj z darov verejnej zbierky), vysvätený 28. októbra 1860 ostrihomským arcibiskupom Jánom Scitovszkym. Veže kostola neboli obnovené – k ich dostavbe do dnešnej podoby došlo v roku 1896 (farár: Gustáv Karol Majláth/Gusztáv Károly Majláth).
• Kostol bol poškodený počas bombardovania mesta v roku
• 1849 a tiež výbuchmi granátov počas druhej svetovej vojny (poškodila sa časť strechy a okenných vitráží).
• 1896 – 1898: nová krytina veží, obnova fasád pri príležitosti osláv Milénia (staviteľ Nádor Mikos).
• 1975: obnova interiéru kostola.
• 1990 – 1992: obnova strechy kostola.
• 2013 – 2017: výskum a obnova fasád a veží kostola (akad. soch. Ondrej Csütörtöki).
• 2018 – do súčasnosti: výskum a obnova povrchových úprav interiéru kostola (akad. soch. Juraj Puškár).

• 22. apr. 2018: slávnostné vyhlásenie povýšenia farského Kostola sv. Ondreja na baziliku minor. Postavenie baziliky minor umožňuje používať pápežský znak skrížených kľúčov na zástavách chrámu, chrámovom náradí a pečatidle. Kapacita baziliky je 7 000 ľudí.

V interiéry

• hlavný oltár (1855 – 1860, Carl Petrus, Mór Weller), oltárny obraz sv. Ondreja apoštola (okolo roku 1860, pravdepodobne Michelangelo Grigoletti);
• bočná kaplnka Svätého Hrobu, bočná kaplnka Čiernej Madony (z ebenového dreva, cca 1780 – 1810), bočný oltár Božského Srdca Ježišovho, bočný oltár Lurdskej Panny Márie, bočný oltár Svätej Rodiny, bočný oltár sv. Jozefa, bočný oltár sv. Štefana, bočný oltár Svätého Kríža, bočný oltár sv. Ignáca z Loyoly;
• obrazy Krížovej cesty (1935, Gyula/Július Berecz);
• pomník padlým v prvej svetovej vojne (1931, Gyula/Július Berecz);

Gyula Lajos Ede Berecz (1894 – 1951): sochár, výber z diel: 
 pomník Móra Jókaiho v Komárne (1937), pamätná tabuľa na 
 fasáde bývalého benediktínskeho gymnázia v Komárne, pomník 
 padlým v Kameničnej a Zlatnej na Ostrove (1929). 

• mramorová krstiteľnica (1860), kazateľnica (pozlátené drevo, okolo vroku 1855)

• vitráže: Vzriesenie Ježiša Krista (1900 – 1913), Golgota, Ježiš Kristus v Getsemanskej záhrade, sv. Alžbeta z rodu Arpádovcov, Posledná večera (1914), Zobrazenie Božského Srdca Ježišovho (1938), Zázrak nasýtenia zástupu ľudí (1914), Gloria in exelsis deo (1980 – 1985), IHS – symbol Ježiša Krista (1980 – 1985);
• organ (rok 1864) – patrí k najväčším organom na Slovensku. Ide o prvý trojmanuálový organ krajiny a o posledné dielo (54. opus) významného organára Carla Friedricha Ferdinand Buckowa, ktorý v Komárne pri stavbe organu umrel. Organ dokončil jeho pomocník Johann Rumpel. V roku 1898 bol obnovený dielňou Schlag & Söhne.

Carl Friedrich Ferdinand Buckow (1801 – 1864): organ Kostola sv. Michala v Prahe (1852), organ v piaristickom kostole vo Viedni (1858), organ v Kaplnke Hofburgu vo Viedni (1862).

Celý organizmus obrovského hudobného nástroja sa ovláda od hracieho stola (skrine), ktorý sa skladá z manuálov (klaviatúr) a pedálov

LEGENDA……

O Eszter a jej prekliatí

J

V 18. storočí, v malebnom mestečku Komárno, ktoré ležalo na sútoku riek Dunaj a Váh, sa odohrával príbeh plný lásky, zármutku a tragédie. Mladá a krásna Eszter žila spokojným životom. Bola zamilovaná do svojho rovesníka, s ktorým trávila nekonečné hodiny snívania o spoločnej budúcnosti.

No osud mal pre ňu iné plány. Jej otec, chladný a bezcitný muž, videl v bohatom vdovcovi príležitosť zabezpečiť svoju rodinu a zvýšiť svoje postavenie v spoločnosti. A tak jedného dňa prišiel domov s rozhodnutím, ktoré navždy zmenilo životy všetkých zúčastnených. Eszter sa mala vydať za tohto muža, ktorého ani nepoznala.

Mladá nevesta bola zúfalá. Prosila otca, aby jej dovolil zostať so svojou láskou, no ten bol neoblomný. A tak sa Eszter rozhodla uchýliť k poslednému prostriedku – prekliatiu. Počas sobáša v Kostole sv. Ondreja prekliala svoju i ženíchovu rodinu i celé mesto.

Ako keby samotná zem vycítila jej zúfalstvo a hnev, chvíľku po sobáši mohutné zemetrasenie zachvátilo Komárno. Svadobný sprievod sa práve vydal na cestu, keď zemetrasenie otvorilo zem, a celý svadobný sprievod sa prepadol pod ňu. Kočiar so štvorzáprahom zmizol v hlbokých priepastiach,
ktoré sa otvorili pod ich kolesami. Rodičia, príbuzní, priatelia zo ženíchovej i Ezsterinej strany – nikto sa nezachránil. Jedine Eszter.

Mladá nevesta ostala sama uprostred trosiek svojho mesta a svojho života. Zošalela od bolesti a smútku, čo ju sprevádzalo po zvyšok jej dní. Jej príbeh sa stal legendou Komárna, príbehom o tom, ako jedno prekliatie zmenilo osudy celého mesta.

A naozaj sa dočítame v kronikách, že najsilnejšie a najničivejšie zemetrasenie s epicentrom na Slovensku bolo 28. júna 1763 pri Komárne.

Zemetrasenie trvalo štyri minúty, no jeho následky boli ničivé. Všetok majetok bohatého vdovca, ulica, na ktorej žila Eszter i priľahlé ulice, to všetko sa razom zrútilo.

Táto tragická udalosť nám pripomína dôležitosť voľby lásky nad mocou a bohatstvom. Eszter svojím prekliatím spustila zemetrasenie, ktoré zničilo jej život a životy mnohých ľudí v Komárne. Je to varovanie pred tým, čo sa môže stať, keď sa rozhodneme ignorovať city a túžby druhých.

O štyri roky neskôr, na Petra a Pavla, boli všetky kostoly počas rannej omše zaplnené. Človečenstvo zo širokého okolia zaplavilo námestie pred radnicou. Bol veľký trh. Prvý otras prišiel o 5.30. Ľudia sa ani nestihli spamätať a o 15 minút neskôr došlo k druhému pustošivému otrasu.

„Pri pevnosti sa vraj roztvorila zem a vyšľahli z nej plamene, jamy vyvrhovali piesok. Zrútilo sa 7 kostolov, 3 rehoľné domy, 279 meštianskych domov a poškodených bolo 785 domov. Celé barokové mesto, ktoré len pred pár rokmi vybudovali, zostalo zničené a v takomto jednotnom slohu sa už nikdy neobnovilo,“ upozornil Mácza.

Najčastejšie sa hovorí, že zomrelo 63 ľudí a 102 bolo zranených. Podľa najnovších štúdií počet obetí sa mohol pohybovať medzi 200 až 300. Číslo 63 je prebraté z katolíckych zdrojov a nezahŕňa počet obetí, ktorých našli pod troskami budov iných cirkví. Bohužiaľ, zemetrasenie zasiahlo Komárno
vtedy, keď väčšina ľudí bola v kostoloch.

Podľa najnovších výskumov maďarských seizmológov publikovaaných v roku 2021 malo zemetrasenie v Komárne magnitúdu 6,3.

„Starší údaj uvádzal magnitúdu 5,8. Najnovší výskum škôd po zemetrasení z dobových dokumentov, ktoré sú uložené v Maďarskom národnom archíve v Budapešti, navýšil magnitúdu tohto zemetrasenia o 0,5,“ povedal pre TA

samostatný vedecký pracovník Róbert Kysel z Geofyzikálneho odboru Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied.

V rámci Európy bolo pred zemetrasením v Komárne zaznamenané dovtedy najsilnejšie zemetrasenie v portugalskom Lisabone, ktoré dosiahlo magnitúdu 8,7 a krátko po otrasoch mesto zasiahli viac ako desaťmetrové vlny cunami. Odhaduje sa, že na mieste vtedy zahynulo od 70 000 do 100 000 ľudí.

Následne sa vtedajší učenci začali zaujímať o procesy vo vnútrajšku Zeme a o vznik zemetrasení. Aj komárňanské zemetrasenie povzbudilo vedcov k záujmu o ich skúmanie a prispelo k zlepšeniu ich dokumentovaní. Avšak prvé seizmické stanice a merania intenzity zemetrasení vznikli až
okolo roku 1901.

Medzi prvé zemetrasenia dokumentované na Slovensku patrilo zemetrasenie v strednej oblasti krajiny v 15. storočí, ktoré najviac postihlo Banskú Štiavnicu a prejavilo sa i v Kremnici a na ďalších miestach. Posledné silné zemetrasenie na území Slovenska bolo zaznamenané v roku 1906 v Dobrej Vode, v trnavskom okrese.

Kostol sv. Rozálie dalo postaviť mesto Komárno v rokoch 1839 – 1842 po tom, čo bol pre výstavbu fortifikačnej línie v roku 1839 vyvlastnený a asanovaný pôvodný Kostol sv. Rozálie (1717), ktorý stál na brehu Malého Dunaja, kde sa už v 18. storočí nachádzala Kalvária (Kalvarienberg). Na tomto mieste bola neskôr vybudovaná bašta I. fortifikačnej línie.

Autorom stavby je s najväčšou pravdepodobnosťou Johann Baptist Packh (János Packh; 1796, Eisenstadt – 1839, Ostrihom), významný predstaviteľ staviteľstva neoklasicizmu, jeden z architektov Baziliky v Ostrihome – v súpise jeho pozostalosti sa uvádza aj „projekt komárňanského kostola“. Architektonické i stavebno-technické riešenie Kostola sv. Rozálie vykazuje výraznú podobnosť s Kostolom sv. Anny v Ostrihome (1828 – 1837), kde je autorstvo Packha nespochybniteľné. Nie je dôvod domnievať sa, že mesto by odmietlo projekt z ruky architekta ostrihomskej baziliky, ktorý Komárno často navštevoval, pretože mal majetky v neďalekom Trávniku. Navyše, v dobe začiatku výstavby kostola bol Packh ešte nažive – našli ho zavraždeného v jeho vlastnom dome až 9. októbra 1839.

Veľký požiar 17. septembra 1848 poškodil v meste 389 domov, Kostoly sv. Ondreja a sv. Jána Zlatoústeho, kaplnky sv. Anny a sv. Jozefa, pravoslávny kostol, synagógu, župný dom i radnicu, most cez Malý Dunaj a dokonca aj 19 lodí na Dunaji. Po tejto udalosti, a rovnako aj po bombardovaní mesta v roku 1849, zohral Kostol sv. Rozálie významnú úlohu v živote veriacich – konali sa tu bohoslužby reformátov aj katolíkov až do obnovy ich kostolov. V rokoch 1860 – 1880 ho navštevovali hlavne študenti a do roku 1906 bol využívaný vojenskou posádkou, až kým bývalý Kostol františkánov nebol upravený na tzv. vojenský kostol. Drevená konštrukcia kupoly bola obnovená v roku 1908 a posledná obnova kostola bola vykonaná v roku 2011.

príbeh….

Záhadnej vraždy staviteľa

Okolnosti lúpežnej vraždy Johanna Packha nie sú dodnes celkom objasnené. Z vraždy podozrievali aj jeho manželku Máriu Krotky, dcéru osobného lekára ostrihomského arcibiskupa. Archívne pramene uvádzajú, že rodina napriek veľmi dobrému príjmu architekta zápasila s dlhmi, pretože
manželka žila „veľmi veľkopansky.“

Pôvodcom tragédie bol István Ribi, vojenský sluha generála Chaudelota, suseda Packhovcov. Po prepustení zo služby bol odvelený do Pešti, predtým sa však rozhodol vykonať brutálny čin. Bol častým návštevníkom Packhovcov, kde sa mu vždy dostalo pomoci a ich dom dobre poznal. Vedel, že dvere od dvora nie sú zamknuté, podguráždený nočným hodovaním v krčme vošiel nadránom do domu a zobudil Johanna Packha s tým, že generál sa cíti zle, chce spísať testament a prosí o pomoc, dokonca mu ako zvyčajne bozkal ruku ako svojmu dobrodincovi.

Kým sa Packh obliekal, Ribi vošiel do kuchyne a vrátil sa so sekerou ukrytou pod plášťom. V nestráženej chvíli architekta napadol. Ten sa bránil, ale od veľkej straty krvi padol na zem, kde ho Ribi ďalšími ranami dobil. Z vrecka mu vzal kľúče od skrine, odkiaľ potom ukradol zlatiaky a strieborné mince, zlaté hodinky, podnosy, prstene a odišiel skadiaľ prišiel. Pokúsil sa síce po sebe zahladiť stopy – sekeru vhodil do
neďalekej studne, ale čoskoro sa prezradil pri pokuse predať lup v meste.

Počas súdneho procesu 8. – 18. júna 1841 bol „odsúdený na smrť obesením a jeho meno malo byť vymazané zo zoznamu živých.“ Predtým však – snáď v snahe o predĺženie procesu alebo o miernejší trest – vypovedal, že k činu ho naviedla architektova manželka. Následne zajali aj Máriu a jej tri deti zverili do opatery ich strýka. K vražde došlo v októbri 1839 a Mária Packh bola ešte aj v júli 1840 vo väzení, bez vynesenia rozsudku. V roku 1841 ju súd oslobodil. Po mesiacoch vo väzení jej zošediveli vlasy, zúbožená a pokorená od hanby žila potom u svojej macochy, bez jediného grajciara (súd jej zabránil disponovať majetkom) a bez možnosti vidieť svoje
deti.

Vrcholom tragédie je, že deti sa jej úplne odcudzili a jedno z nich umrelo bez toho, aby matka mohla byť pri ňom. Deti jej vrátili až 9. augusta 1842, keď opäť nadobudla aj práva k svojmu majetku, z čoho vyrovnala medzitým nahromadené dlhy.

Okrem uvedených stavieb je Johann Packh architektom knižnice a veže baziliky Pannonhalmského benediktínskeho arciopátstva (1824 – 1832), prestavby letného sídla ostrihomského arcibiskupa v Bajči na Kostol sv. Ladislava (1827 – 1831) a Kostola Povýšenia sv. Kríža v Kríži nad Váhom (1830), v rodisku Alexandra Rudnayho, ktorý bol v čase pôsobenia Packha ostrihomským arcibiskupom a uhorský

prímasom. Vedeli ste, že Alexander Štefan Rudnay (1760 – 1831) bol podporovateľom slovenského národného hnutia?
Pri svojom vymenovaní za kardinála (1826) vyriekol:

„SLAVUS SUM ET SI IN CATHEDRA PETRI FOREM, SLAVUS ERO.“
(Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.)

Na prvom podzemnom podlaží sa nacháza obchodné centrum Europália (po hospodárskej kríze v roku 2008 zväčša nevyužívané), na druhom podzemnom podlaží je garáž pre osemdesiat motorových osobných vozidiel (vôbec prvá verejná podzemná garáž mimo územia Bratislavy). Základný kameň Nádvoria Európy bol položený 23. februára 1999 za účasti zástupcov osemnástich veľvyslanectiev v SR, nádvorie bolo odovzdané 16. decembra 2000. Vybudované bolo podľa projektov autorizovaných architektov Ing. Nándora Litomericzkého a Ing. arch. Petra Vargu.

So stavebnými pamiatkami minulosti vytvára nádvorie farbistý celok a evokuje atmosféru absentujúceho stredovekého námestia zaniknutého v priebehu časov. Nádvorie Európy vytvára malú mestskú časť, je však späté s minulosťou mesta a s tou štruktúrou mestského organizmu, ktorá v priebehu storočí organicky vznikala. Počas výstavby Nádvoria Európy boli oživené tradície murárskej majstrovskej práce – po dobách panelovej socialistickej výstavby sa opäť objavujú oblúky a krivky, majstrovské kováčske mreže, drevorezby a reliéfy, osobitne navrhnuté a realizované klampiarske prvky, štukatérske práce či verejný priestor dotváraný sochami.

Občianske združenie Palatinus na Nádvorí Európy postupne vytvára Galériu sôch panovníkov a svätcov, ktorí sa významne zapísali do dejín mesta či Európy. Ide o diela, ako socha kráľa sv. Štefana a jeho manželky Gizely Bavorskej (akad. soch. Ondrej Csütörtöki), socha uhorského kráľa

sv. Ladislava (akad. soch. Gyula Mag), bronzová socha uhorského, českého a rímskeho kráľa, rímsko-nemeckého cisára Žigmunda Luxemburského (akad. soch. Peter Gáspár), socha uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou (akad. soch. Rozália Darázsová), socha uhorského a poľského kráľa Ľudovíta Veľkého z Anjou (akad. soch. Lajos Győrfi), bronzová socha uhorského kráľa Ondreja II. (akad. soch. Juraj Bartusz), socha uhorského kráľa Bela IV. (akad. soch. Rozália Darázsová), socha uhorského kráľa Bela III. (akad. soch. Juraj Bartusz), socha uhorskej a českej kráľovnej, rímsko-nemeckej cisárovnej Márie Terézie Habsburskej (akad. soch. Lajos Győrfi), socha gubernátora Uhorska, socha uhorského a českého kráľa Mateja Korvína – Mateja I. (Mgr. art. Emőke Szilva) a mnoho ďalších. (Kompletný zoznam sôch nájdete na webe www.legendykomarna.sk)

Na sedmohradskom dome sa nachádzajú pamätné tabule významných architektov, a to Istvána Medgyaszayho (1977 – 1959; akad. soch. Rozália Darázsová), Ödöna Lechnera (1845 – 1914; akad. soch. Ondrej Csütörtöki) a Károlya Kósa (1883 – 1977; akad. soch. Ondrej Csütörtöki). Pred rovnakým domom sa nachádza štylizované Zemské jablko so stromom života, dielo kováčskeho majstra Jánosa Reichera z Kolárova. Nad miestom, kde boli na prvom podzemnom podlaží objavené keltské hrnčiarske pece, je postavená drevená zvonica, dielo drevorezbára Jánosa Bruncza z Komáromu.

Budova Komárňanskej vidieckej sporiteľne je jednou z najzachovalejších secesných stavieb mesta. Postavená bola v rokoch 1901 – 1902 podľa projektov Ferenca Fischera (1871, Komárno – 1921, Budapešť), ktorý mal už za sebou stavbu chudobinca (1895, Menház) pre Židovskú náboženskú obec a niekoľko ďalších projektov. Zúčastnil sa aj súťaže o projekt komárňanskej nemocnice.

Architektonické dielo Ferenca Fischera odráža prvky maďarskej secesnej architektúry významného architekta Ödöna Lechnera (1845, Pešť – 1914, Budapešť). Zásluhu na výstavbe budovy sporiteľne má aj János Tuba (1855, Komárno – 1921, Komárno), právnik a poslanec parlamentu, spoluzakladateľ Komárňanských listov (1880, Komáromi Lapok), v rokoch 1892 – 1918 riaditeľ akciovej spoločnosti Komárňanskej vidieckej sporiteľne. Má zásluhu rovnako aj na výstavbe Alžbetinho mosta (1892), ako aj na výstavbe železničnej trate Komárno – Kolárovo (1914). Na jeho náhrobku stojí:

„Szülővárosának élve, nemzetének dolgozott“
(Žijúc pre svoje rodné mesto, pracoval pre svoj národ)

Kaplnka sv. Jozefa a vedľa nej zriadený špitál pre schudobnených šľachticov boli postavené na základe testamentu baróna Adama Zichyho v roku 1741. V roku 1904 budovu špitálu kúpil Sándor Spitzer, ktorý tu po prestavbe zriadil tlačiareň a vydavateľstvo. Do roku 1987 slúžila kaplnka ako sklad susedného kníhkupectva Slovenská kniha.

Pri príprave obnovy neskorobarokovej kaplnky sa v jej sakristii našla časť cirkevného zariadenia (sklené a keramické nádoby, misijný kríž). Najvýznamnejším bol objav závesného obrazu – olejomaľby Svätej rodiny, o ktorom sa pri reštaurovaní potvrdilo, že je dielom významného barokového majstra Franza Antona Maulbertscha (1724, Langenargen – 1796, Viedeň), pričom dnes sa nachádza v Bazilike sv. Ondreja. V rokoch 1989 – 1990 boli realizované reštaurátorské práce v interiéri kaplnky – obnova povrchových úprav, reštaurovanie oltára a dvoch oltárnych obrazov: olejomaľby

Madony s dieťaťom a obrazu Smrť sv. Jozefa (Ústredie umeleckých remesiel Bratislava – akad. soch. Ondrej Csütörtöki, PhDr. Eva Dénesová, historik umenia). V polovici 90. rokov 20. storočia bola nehnuteľnosť na základe uznesenia mestského zastupiteľstva odovzdaná do vlastníctva rímskokatolíckej cirkvi. Hlavná fasáda kaplnky sv. Jozefa bola obnovená v roku 2016.

Neorenesančná radnica vznikla prestavbou starej dvojpodlažnej radnice z roku 1719, ktorej architektom bol Georg Wildt. Autorom projektu novej radnice bol kráľovský hlavný inžinier Mór (Móricz) Weller (1822, ? – 1892, Komárno), s prestavbou sa začalo 15. februára 1875 a 28. decembra toho istého roku tu už zasadala mestská rada. Mór Weller nebol mešťanom neznámy – ide o spoluautora projektu pozoruhodnej Kalvárie v Dvoroch nad Žitavou (1855 – 1860) či autora návrhu hlavného oltára v Kostole sv. Ondreja (1859). V roku 1875 riešil aj prestavbu Zichyho paláca (realizovala sa len prestavba východného krídla pozdĺž hlavného námestia), pre grófa Zichyho navrhol predtým aj prestavbu jeho domu, nachádzajúceho sa na nádvorí paláca, na divadlo.

Značky na dlažbe

Bronzová platňa s rieléfom halapartní označuje dnes na dlažbe hlavného námestia miesto, kde pred prestavbou radnice a východného krídla paláca stála budova hlavnej mestskej stráže s väznicou. Na ďalšej bronzovej dlažobnej platni je zobrazený erb Komárna – štylizované hradby s dvoma hviezdami po stranách a so zobrazením sútoku dvoch riek. Neďaleko pomníka gen. Klapku udáva v dlažbe okrúhle letecké sklo polohu mestskej studne.

Mestské studne a ich označovanie

Vodné pramene boli už v staroveku označované architektonickými nadstavbami. Na hlavnom námestí Komárna stála takáto nad studňou medzi rokmi 1777 – 1878. Túto sochársky a kováčsky riešenú časť studne darovalo mesto kniežaťu Jánovi Salvátorovi, ktorý tu pôsobil ako dôstojník cisárskej armády a bol zberateľom starožitností.

Mestskému magistrátu knieža viackrát daroval väčšie peňažné čiastky, aby ich rozdali chudobným. V roku 1881 sa Ján Salvátor z Komárna odsťahoval a vzal si so sebou aj nadstavbu mestskej studne. Dal ju znovu postaviť na nádvorí svojho kaštieľa v rakúskom Gmundene, kde je dodnes.

V roku 1998 bola presná rekonštrukčná kópia tejto nadstavby osadená nad komárňanskú studňu – stalo sa tak zásluhou projektantov a staviteľov Nádvoria Európy a občianskeho združenia Palatinus. Kamenársku časť studne vyhotovil akad. soch. Gábor Ferdics, kováčsky riešené mrežovie je dielom majstra kováča Titusza Angyala. Nadstavba studne je štyristo centimetrov vysoká, jej priemer je dvestopäťdesiat centimetrov. Na vrchole kovaného mrežovia je rok 1777. V súčasnosti sa však nachádza v sklade a na námestí nájdeme len „dolnú časť“ studne – murovanú, približne deväť metrov hlbokú, s vodou na dne, prekrytú sklom. Historická studňa je v súčasnosti zrejme najstarším stavebným objektom, hneď po pevnosti…

Kedysi neboli vodovodné kohútiky bežné a voda bola životne dôležitá – ako voda pitná alebo na hasenie požiarov (preto sú osobité studne, napr. na nádvori bývalého Dôstojníckeho pavilónu, v Starej a Novej pevnosti alebo na nádvorí bývalého jezuitského kláštora).

V roku 2021 sa uskutočnilo na podnet občianskej iniciatívy pracovné stretnutie v záujme záchrany tohto historického objektu. Na fotografiách je smutný súčasný stav budovy

g