Do plameňov!
Bosorky a bosoráci
na komárňanskej hranici

V dnešnej uponáhľanej dobe, kedy naše každodenné životy sú preplnené technológiami, nekonečnými povinnosťami a strachu či politiky, sa čoraz viac túžime vrátiť k jednoduchosti a srdečnosti, ktorú sme zažívali v minulosti. Práve s týmto poslaním vznikol nápad na nové predstavenie s názvom K.A.B.A.R.E.T., ktoré sa má stať pravou perlou v repertoári Divadla Komora.

Pamätám si, ako som sedel pri písacom stole, s rukami na klávesnici, premýšľajúc o tom, čo vkladať do scenára. V tom čase som mal pred sebou nielen blikajúci kurzor, ale aj moju mladosť. Spomienky na časy, kedy nás jednoduchý humor, aký som nachádzal v televíznych reláciách typu „Silvester“ alebo „Možná přijde i kouzelník“, dokázal nielen pobaviť, ale aj priniesť k zamysleniu. Humor, ktorý bol čistý, neubližoval a nevyžadoval si vysmievania z menšín či politických figúr, aby vyčaril úsmev na tvárach divákov. Tento druh humoru, ktorý som obdivoval a miloval, je práve tým, čo sme sa rozhodli preniesť do nášho nového predstavenia.

Keď som sa o tomto projekte podelil s mojou manželkou Júliou, jej reakcia bola okamžitá. Navrhla, aby sme kapelu, ktorú mimochodom Tibor (klávesák) pomenoval Komorový orchester Júlie Černekovej, požiadali o vytvorenie vlastných skladieb. S týmto nápadom prišla v momente, keď sme ešte len zvažovali, ako naše predstavenie okoreniť novými a čerstvými nápadmi, pôvodne sme totiž nacvičovali najmä hity Františka Krištofa Veselého. Totiž náš spevák Peter Lévai má podobný šarm a hlavne rozsah spevu. V Dramaťáku sa spoliehami na služby externých skladateľov, no tentokrát sme sa rozhodli ísť cestou tvorivosti našich vlastných ľudí. Takže skladby, ktoré budete počuť, sú z dielne Julky a jej orchestra, ale aj Mareka Kamocsaia. A výsledky? Tie nás úplne očarili. Skladby, ktoré sú plodom našej kreatívnej práce, dokonale pasujú k charakteru našich hercov a príbehom, ktoré sa v predstavení K.A.B.A.R.E.T. rozrozprávajú. Vsadil som na jemný humor, ale aj na akési osobné výpovede našich protagonistov.

Jednou z týchto skladieb je aj „Mne sa páči On…“,

ktorú som napísal špeciálne pre moju manželku, ako milý odkaz na to, že stále dokážeme jeden druhého prekvapiť a robiť šťastnými. Napísanie tejto piesne bolo mojou osobnou výpoveďou, nielen o nás, ale aj o tom, ako naše dievčatá  (vlastne vo všetkých súboroch) obdivujú toho “svojho” … či už najlepšieho tanečníka, alebo nášho bubeníka / tanečníka – talentovaného mladíka Adama, no stále sme (snáď) “v kurze” aj my… čo sme svaly zamenili za skúsenosti okolo pupka. A práve takéto uťahovanie si zo samých seba, podľa mňa prináša do našich životov radosť a zábavu a robí to naše predstavenie jedinečnými.

Náš orchester pod vedením Júlie Černekovej zahrá skladby, ktoré ste ešte nikde nepočuli. Náš talentovaný ansámbel spevákov a hercov vás očarí nielen svojimi hlasmi, ale aj schopnosťou stvárniť rôzne postavy a emócie. A aby toho nebolo málo, obohatíme večer scénickým tancom a situačným humorom, ktorý zaručene rozosmeje každého z vás.

K.A.B.A.R.E.T. je naším pozvaním do sveta, kde humor, hudba a tanec spájajú ľudí, kde spoločne môžeme prežívať radostné chvíle a kde na konci večera odchádzate s pocitom, že ste boli súčasťou niečoho výnimočného. Nechajte sa uniesť na vlnách fantázie a objavte s nami kúzlo divadelného umenia.

Na mieste terajšieho parku Anglia stáli budovy mesta, ktoré boli počas napoleonských vojen v rokoch 1808 – 1809 z vojenských dôvodov vyvlastnené a asanované (zabezpečenie voľného priestranstva pred pevnosťou, aby sa tu nemohol nepriateľ skryť).

Neskôr sem boli vysadené stromy – gaštany a platany. V roku 1832 nastúpil do hradu nový veliteľ – barón Imre Bakonyi, ktorý pokračoval v terénnych úpravách. V roku 1835 dal na pravej strane cesty, ktorá viedla od hradu, oplotiť časť priestrantva a vytvoril tu voľnokrajinársky park anglického typu. Odvtedy sa začal nazývať parkom Anglia. Uprostred parku sa týčil kopec, na ktorý viedla cesta ohraničená zábradlím. Na vrchole kopca hrávala kapela „tureckú hudbu“ a mešťania si hudbu vychutnávali sediac na stoličkách a lavičkách navôkol.

Na hlavnom námestí pred radnicou sa nacháza pomník generála Klapku, ktorý bol odhalený 15. novembra 1896. Ide o dielo budapeštianskeho sochára Józsefa Rónu (1861 – 1939). Generál Juraj Klapka (György Klapka, Georgius Klapka, 1820, Timisoara – 1892, Budapešť) bol veliteľom komárňanskej pevnosti počas revolučných rokov 1848 – 1849.

Po prehre v bitke pri Világoši (Șiria, Rumunsko), dňa 13. augusta 1849 bola uhorská revolúcia medzi maďarskými revolučnými vojskami a vojskami cára Mikuláša I. (invazívna armáda bojujúca na strane rakúskeho cisára) krvavo potlačená.

V bitke sa vzdalo 23 000 vojakov, 11 generálov a 1 400 dôstojníkov. Komárňanská pevnosť odolávala habsburským vojskám až do konca septembra, keď začal Klapka s generálom Juliusom Jacobom von Haynau (1776 – 1853) vyjednávať o podmienkach kapitulácie.

Vojaci 12. pešieho pluku československej armády v Komárne s názvom „12. pluk generála M. R. Štefánika“ dali v roku 1930 postaviť pomník z peňazí, na ktoré sa sami poskladali. Pomník s bronzovou sochou generála bol odhalený 3. mája 1930 v parku Anglia medzi Dôstojníckym pavilónom a pevnosťou. Autorom diela je známy český sochár Otakar Španiel.

V roku 1938 bol 12. peší pluk prevelený do Banskej Bystrice a socha premiestnená na vrch Urpín, kde bola 4. mája 1940 slávnostne odhalená. Tu zotrvala do konca druhej svetovej vojny. Po jej ukončení sochu previezli späť do Komárna a 9. mája 1948 situovali na Radničné námestie (hlavné námestie v centre mesta, kde predtým odstránili sochu generála Klapku). Odtiaľto Štefánika v 50. rokoch zase odviezli a v roku 1968 opäť postavili v parku Anglia (Ružový sad), aby ju o šesť rokov neskôr znovu odstránili. Po politických zmenách v roku 1989 bola plastika osadená na dôstojnom verejnom priestranstve.

Reštaurovanie plastiky a výstavbu podstavca s architektonickým riešením pomníka investorsky zabezpečilo mesto Komárno v roku 1990. Nový pomník bol slávnostne odhalený 28. októbra 1990 na Štefánikovom námestí pred čerstvo zriadeným Domom Matice slovenskej v Komárne. Autorom pôvodného tehlového podstavca je Dušan Jurkovič. Na objednávku Komárna sa stali autormi architektúry Ing. arch. Ivica a Milan Schwarz, reštaurátorské práce vykonali akad. soch. Ondrej Csütörtöki a konzervátor Roman Greškovič. Na finančnom zabezpečení sa okrem mesta podieľalo aj Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a skromná zbierka občanov mesta.

O osude kňaza z Ekelu

JÁNOS SZÁKI – reformovaný duchovný, kňaz
(† 1. september 1672, Komárno)

János Száki bol duchovným v Ekeli a dekanom komjatickej farnosti; slúžil aj v komárňanskom zbore, ktorý vtedy nemal vlastného kňaza. Jeho otcom bol János Száki zo Senca, kazateľ v Šamoríne a v rokoch 1656 – 1675 biskup Zadunajského dištriktu a kňaz v Tate.

Pod martýrstvo Jánosa Szákiho sa podpísali historické udalosti 17. storočia. Po uzatvorení Vašvárskeho mieru v roku 1664 a odhalení Wesselényiho sprisahania obvinili protestantských kňazov a učiteľov z účasti na sprisahaní Nádasdyho a Zrínyiho. V roku 1674 ich Leopold Kollonich predvolal pred súd do Prešporku. Časť duchovných bola prinútená opustiť domovinu alebo sa vzdať viery, časť bola odvlečená na galeje do Neapolského kráľovstva. Vo veci Wesselényiho sprisahania bol 4. apríla 1671 v Komárne vypočúvaný Ján Viglebius, ktorý bol v rokoch 1666 – 1672 komárňanským evanjelickým farárom.

Vypovedal, že o veciach Zrínyiho, Frangepana a Nádasdyho nič nevie. Napriek tomu dal evanjelikom Karol Ľudovít Hoffkirchen, veliteľ komárňanskej pevnosti, na pokyn rábskeho biskupa Juraja Széchenyiho 25. januára 1672 odobrať ich nedávno postavený kostol, faru a školu. Skonfiškované cirkevné stavby v júni vyhoreli a aj v meste bolo viacero požiarov. Z ich vzniku vinili protestantov. Veliteľ Hoffkirchen a biskup Széchenyi dali narýchlo zvolať zasadnutie súdu. Reformovaného duchovného Jánosa Szákiho z Ekelu a vdovu po kňazovi Lőrincovi Súrim ako údajných vinníkov odsúdili na smrť a popravili 1. septembra 1672.

Vyvstáva otázka, či jezuitom neprišlo celé podpaľačstvo vhod, aby mohli odstrániť reformovaného kňaza Jánosa Szákiho, syna ich dávno vyhliadnutej obete – biskupa Zadunajského dištriktu. Je zrejmé, že reformovaný duchovný v Ekeli si podpaľačov nenajal ani ich nepodporoval. Vdova po bývalom reformovanom duchovnom v Komárne, Lőrincovi Súrim, v tej dobe tu už ani nebývala, ale žila v Ekeli, pretože bola príbuznou manželky Jánosa Szákiho.

Vdovu, osemnásťročného sluhu a Szákiho manželku, ktorá vo väzení v nádeji na oslobodenie prestúpila na katolícku vieru, odsúdili na smrť sťatím a upálením. Rozsudok vykonali najprv na ženách a potom na sluhovi, tomu všetkému sa musel Száki prizerať.

Nakoniec si nechali jeho. Jánosa Szákiho dal kat najprv za zviazané ruky vytiahnuť na šibenicu, na nohy mu priviazal ťažký kameň a až kým sa mu nezačali trhať šľachy, pálil ho pod srdcom uhlíkmi. Potom „v prvý deň mesiaca svätého Michala roku 1671 zabili kňaza, prisluhoval tomu aj jezuita, krutejší než Dioklecián, ktorý ho dal katovi ostrihať dohola a liať na hlavu rozžeravený cín, a hovoril: lej mu na hlavu olej posvätený, pretože on je hoden tohto drahého pomazania“.

Potom ho nahého zašili do vopred zhotoveného plátna namočeného do síry a smoly, ktoré zapálili, a tak ho zaživa upálili. Netrvalo dlho a nevina obetí sa preukázala, na rokovaní snemu v roku 1681 krajinské protestantské stavy prípad nahlásili cisárovi Leopoldovi. Katolícky klérus trval na tom, že k upáleniu nedošlo pre vieru, ale pre vinu za podpaľačstvo. Evanjelické stavy odpovedali, že vedia ešte počas rokovania snemu dokázať, že kňaz bol upálený nevinne. Všetko to bolo však zbytočné, pretože Hoffkirchen s jezuitmi prenasledoval
protestantov aj naďalej, rovnako ako predtým.

Príbeh Jánosa Szákiho z Ekelu bol len začiatkom protireformačnej vlny, ktorá sa neskôr zapísala čiernym písmom do histórie reformovanej cirkvi.

Poznámka:
Boli to práve osudy upaľovaných ľudí v Komárne, ktoré nás inšpirovali k napísaniu a naštudovaniu diela Bosorka (Slovenskí rebeli). V Komárne totiž došlo k procesu, v ktorom sa obvinenej podarilo oslobodiť. Napriek tomu, že sa predpokladá upálenie niekoľkých stotisíc žien a mužov na území Európy, je dochovaných len päť prípadov, keď „súdenie“ bosoráctva neskončilo smrťou.

Prišiel rok 2012, ktorý priniesol vznik folklórom inšpirovaného súboru. Dramaťák okrem svojej navonok najdôležitejšej úlohy, ktorou bolo vytváranie predstavení, prinášal aj čosi iné. Išlo hlavne o priateľstvá, krúžok bol totiž partnerom pri vstupe do dospelosti mnohých ľudí. Určoval im hodnoty a nenásilne, prirodzene formoval ich svet. Spomedzi všetkých je dôležité vyzdvihnúť najmä dvoch ľudí, Julku Bundovú, neskôr Černekovú (súhlasila, že bude mojou manželkou) a Robertu Krmáškovú.

Prirodzenou vedúcou tanečnej zložky súboru sa stala Roberta a hudobnej zložky Julka. Popri Dramaťáku, už vtedy mimoriadne funkčného telesa, sme spoločne veľmi rýchlo postavili na nohy plnohodnotný nový súbor folklórneho razenia. Zhodou náhod nás opäť pri vzniku bolo dvanásť.

Julka, dovtedy akoby zatlačená do úzadia mužmi (na Slovensku nebolo veľmi zvykom, aby žena bola primáškou), sa zrazu mimoriadne razantne a intenzívne chytila príležitosti. Tá razantnosť jej ostala a je naším hnacím motorom dodnes.

Zúžitkovala svoju vášeň pre folklór, ale najmä nesmierny talent v hre na husliach, spev a bezodnú databázu ľudových piesní. Behom pár mesiacov postavila ľudovú hudbu, ktorá je do dnešných dní najväčšou oporou našich predstavení, a topovažujem našich tanečníkov za mimoriadne nadaných a
pracovitých.

Vznikol súbor Slovenskí rebeli, súbor s vlastným programom,
vystúpeniami a aj zájazdmi do rôznych krajín Európy. Ak sme
si mysleli, že popri škole či práci ledva stíhame Dramaťák a už
nič iné nie je možné, zrazu sme zvládali aj ďalší súbor. Hoci ľudia v ňom boli viac-menej tí istí, šlo o úplne inú formu umenia. Dnes, keď si to spätne rekapitulujem, nedokážem pochopiť, ako sme, resp. ako to tí ľudia najmä okolo Roberty a Julky vlastne zvládli. Ja som v tom čase chodil externe na UKF.

Jeden príklad hovorí za všetky. Pri Dramaťáku absencia kostýmov nie je zas až taký problém. Pár návštev second handu, pomoc šikovných ľudí, ako napríklad Janky Vikartovskej či Reni Bugovej a nejaké tie kostýmy už dokopy dáte. Folklór je o inom. Každý tanec, každý región vyžaduje čosi iné a nie práve lacné. Kroj je dnes dokonca predmetom dedenia. Je len pár firiem na Slovensku, ktoré vám ušijú niečo veľmi podobné originálu, ale za nekresťanské peniaze a aj tak to nie je úplne ono, pretože kroj je odrazom vzťahu k vlastnej dedine či oblasti a k vlastnej rodine.

My sme nemali nič. A to doslova nič. Len obrovskú chuť, rodičov a okolie, ktoré prejavilo nesmiernu vôľu nám pomôcť. Preto sa mi zdá až zázračné, že keď dnes staviame predstavenia, jedna z vecí, na ktoré musíme dohliadať, je, či sa zvládne povedzme sedem alebo aj deväť párov prezliecť, aby tanec bol odtancovaný v regionálne čo najsprávnejšom kroji.

Súbor sme nazvali folklórom inšpirovaný, v tom čase som totiž študoval etnológiu a akési pravidlá hovoria o tom, že jednou zo snáh súborov na Slovensku by malo byť, aby boli nositeľmi tradícií svojho regiónu.

Keďže my sme robili hlavne slovenský folklór, ale bez výskumu nášho regiónu a zároveň sme sa cítili byť hlavne divadelníkmi, rozhodli sme sa pre formuláciu „folklórom motivovaný súbor“. Neskôr to definovalo naše predstavenia, čím sme sa na čas odlíšili od nespočetného množstva folklórnych skupín a súborov na Slovensku. My sme každé predstavenie postavili do príbehu. Nešlo teda len o ukázanie tancov a piesní rôznych regiónov našej vlasti, ale vytvárali sme dej, ktorý bol postavený najmä na mojich vedomostiach, neskôr výskumoch a poznatkoch o jednotlivých zvykoch našich predkov. Zobrazovali sme napríklad vianočné rituály či zvyky alebo obrady, ktoré sa robili pri narodení dieťaťa, no aj pri úmrtí. Toto
všetko sme pospájali do príbehov.

Divákom sa to mimoriadne páčilo a aj z odbornej verejnosti začali prichádzať výborné kritiky. Najviac zarezonoval príbeh Helenky s názvom „Helenka, takmer obyčajný príbeh o neobyčajnej žene“. Dielko bolo napísané podľa skutočného života mojej starej mamy.

Úžasné na Rebeloch je najmä to neuveriteľné puto, ktoré sa vytvorilo a stále vytvára medzi súboristami. Svedčí o tom aj fakt, že napriek tomu, že mnoho Rebelov u nás začínalo počas strednej školy a neskôr odišlo študovať do iných miest, drvivá väčšina v súbore ostáva. Plus sa k nám stále pridávajú noví, prevažne dospelí a starší. Dnes majú Rebeli päťdesiatdva členov.