o osude kňaza z ekelu

O osude kňaza z Ekelu

JÁNOS SZÁKI – reformovaný duchovný, kňaz
(† 1. september 1672, Komárno)

János Száki bol duchovným v Ekeli a dekanom komjatickej farnosti; slúžil aj v komárňanskom zbore, ktorý vtedy nemal vlastného kňaza. Jeho otcom bol János Száki zo Senca, kazateľ v Šamoríne a v rokoch 1656 – 1675 biskup Zadunajského dištriktu a kňaz v Tate.

Pod martýrstvo Jánosa Szákiho sa podpísali historické udalosti 17. storočia. Po uzatvorení Vašvárskeho mieru v roku 1664 a odhalení Wesselényiho sprisahania obvinili protestantských kňazov a učiteľov z účasti na sprisahaní Nádasdyho a Zrínyiho. V roku 1674 ich Leopold Kollonich predvolal pred súd do Prešporku. Časť duchovných bola prinútená opustiť domovinu alebo sa vzdať viery, časť bola odvlečená na galeje do Neapolského kráľovstva. Vo veci Wesselényiho sprisahania bol 4. apríla 1671 v Komárne vypočúvaný Ján Viglebius, ktorý bol v rokoch 1666 – 1672 komárňanským evanjelickým farárom.

Vypovedal, že o veciach Zrínyiho, Frangepana a Nádasdyho nič nevie. Napriek tomu dal evanjelikom Karol Ľudovít Hoffkirchen, veliteľ komárňanskej pevnosti, na pokyn rábskeho biskupa Juraja Széchenyiho 25. januára 1672 odobrať ich nedávno postavený kostol, faru a školu. Skonfiškované cirkevné stavby v júni vyhoreli a aj v meste bolo viacero požiarov. Z ich vzniku vinili protestantov. Veliteľ Hoffkirchen a biskup Széchenyi dali narýchlo zvolať zasadnutie súdu. Reformovaného duchovného Jánosa Szákiho z Ekelu a vdovu po kňazovi Lőrincovi Súrim ako údajných vinníkov odsúdili na smrť a popravili 1. septembra 1672.

Vyvstáva otázka, či jezuitom neprišlo celé podpaľačstvo vhod, aby mohli odstrániť reformovaného kňaza Jánosa Szákiho, syna ich dávno vyhliadnutej obete – biskupa Zadunajského dištriktu. Je zrejmé, že reformovaný duchovný v Ekeli si podpaľačov nenajal ani ich nepodporoval. Vdova po bývalom reformovanom duchovnom v Komárne, Lőrincovi Súrim, v tej dobe tu už ani nebývala, ale žila v Ekeli, pretože bola príbuznou manželky Jánosa Szákiho.

Vdovu, osemnásťročného sluhu a Szákiho manželku, ktorá vo väzení v nádeji na oslobodenie prestúpila na katolícku vieru, odsúdili na smrť sťatím a upálením. Rozsudok vykonali najprv na ženách a potom na sluhovi, tomu všetkému sa musel Száki prizerať.

Nakoniec si nechali jeho. Jánosa Szákiho dal kat najprv za zviazané ruky vytiahnuť na šibenicu, na nohy mu priviazal ťažký kameň a až kým sa mu nezačali trhať šľachy, pálil ho pod srdcom uhlíkmi. Potom „v prvý deň mesiaca svätého Michala roku 1671 zabili kňaza, prisluhoval tomu aj jezuita, krutejší než Dioklecián, ktorý ho dal katovi ostrihať dohola a liať na hlavu rozžeravený cín, a hovoril: lej mu na hlavu olej posvätený, pretože on je hoden tohto drahého pomazania“.

Potom ho nahého zašili do vopred zhotoveného plátna namočeného do síry a smoly, ktoré zapálili, a tak ho zaživa upálili. Netrvalo dlho a nevina obetí sa preukázala, na rokovaní snemu v roku 1681 krajinské protestantské stavy prípad nahlásili cisárovi Leopoldovi. Katolícky klérus trval na tom, že k upáleniu nedošlo pre vieru, ale pre vinu za podpaľačstvo. Evanjelické stavy odpovedali, že vedia ešte počas rokovania snemu dokázať, že kňaz bol upálený nevinne. Všetko to bolo však zbytočné, pretože Hoffkirchen s jezuitmi prenasledoval
protestantov aj naďalej, rovnako ako predtým.

Príbeh Jánosa Szákiho z Ekelu bol len začiatkom protireformačnej vlny, ktorá sa neskôr zapísala čiernym písmom do histórie reformovanej cirkvi.

Poznámka:
Boli to práve osudy upaľovaných ľudí v Komárne, ktoré nás inšpirovali k napísaniu a naštudovaniu diela Bosorka (Slovenskí rebeli). V Komárne totiž došlo k procesu, v ktorom sa obvinenej podarilo oslobodiť. Napriek tomu, že sa predpokladá upálenie niekoľkých stotisíc žien a mužov na území Európy, je dochovaných len päť prípadov, keď „súdenie“ bosoráctva neskončilo smrťou.