Kostol pravoslávnej cirkviPresvätej Bohorodičky

Po porážke Srbského cárstva osmanskými Turkami v bitke na Kosovom poli (1389, neďaleko Prištiny), keď sa územie na vyše 500 rokov dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše, srbskí pravoslávni veriaci sa začali z Balkánu sťahovať na sever, a to aj do oblasti Podunajska.

Jedna z najväčších komunít vznikla v Komárne, kde mali pravoslávni už v roku 1511 svoj chrám – tento bol však zbúraný z dôvodu výstavby pevnosti, a tak si v rokoch 1753 – 1790 vybudovali nový chrám (na mieste chrámu z rokov 1648 – 1665) na hlavnej ulici, ktorá sa v 18. storočí nazývala „Ratzen Gasse“ (Srbská ulica). V tom období zohrávala komunita v živote mesta významnú úlohu. Boli to hlavne bohatí obchodníci s obilím a drevom alebo vojaci.

Ku koncu svojho života tu pôsobil ako pravoslávny duchovný Gavrilo Stefanović Venclović (1680 – 1749), filozof a ikonopisec, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov srbskej barokovej literatúry. Na tunajšom jezuitskom lýceu študoval v rokoch 1744 – 1748 srbský historik a koviljský archimandrita

Jovan Rajić (1726 – 1801); pochádzajúc z chudobnej rodiny sa
z rodného Sremského Karlovca (Srbsko) za štúdiom do Komárna vybral pešo.

Na nádvorí pri chráme sa nachádzajú náhrobníky zo zrušeného srbského cintorína (1974), ako i náhrobník tabulárneho sudcu Komárňanskej župy a obchodníka s obilím Jánosa Domonkosa, ktorý sa stal predlohou pre postavu Mihálya Tímára v románe Móra Jókaiho „Zlatý človek“. Na náhrobníku je okrem mena Jánosa Domonkosa (1768 – 1833) vyryté aj meno jeho brata Sándora Domonkosa (1788 – 1834), tabulárneho sudcu Berežskej župy. Na zadnej strane je nápis, podľa ktorého dala náhrobník nad spoločným hrobom oboch bratov postaviť v roku 1835 Ágnes Both, manželka Sándora Domonkosa. Pod jej menom sú zvečnené mená jej detí: Julianna, Lídia, Katalin a posledná Teréz, ktorá sa zjavuje v ďalšom Jókaiho diele „Tengerszemű hölgy“ (Dáma s očami ako plesá). Teréz (nazývaná „Trézsi“, 1829 – 1887) zabila svojho posledného manžela a odsúdená na doživotie zomrela vo väznici v Márianostre (Maďarsko).

V interiéri chrámu sa nachádza bohato zdobený rokokový ikonostas (1775), časť z jeho ikon je z roku 1660. Pozoruhodné sú aj chrámové lavice (stallá), ktoré cirkevná obec zakúpila v roku 1785 na dražbe po zrušení kamaldulského kláštora v Majkpuszte (Maďarsko). Drevené stallá (1763) sú dielom barokového sochára Franza Xavera Seegena (1723 – 1789), reliéfy na nich zobrazujú výjavy zo života sv. Romualda (okolo 951 – 1027), zakladateľa kamaldulského rádu.

Kamalduli ako reformovaná odnož benediktínov boli jednou z najprísnejších reholí, nazývali ich aj „bieli mnísi“ (podľa rúcha) alebo „mlčanliví bratia“, pretože zachovávali mlčanie (okrem modlitieb mohli pôvodne prehovoriť len tri dni v roku). Žili pustovníckym asketickým životom, venovali sa starostlivosti o chudobných, modlitbám, práci a vedeckej činnosti. Kamaldulským mníchom bol aj chýrny „lietajúci mních“ Cyprián z Červeného Kláštora (1724 – 1775), autor štvorjazyčného herbára s popisom liečivých účinkov rastlín. Kamaldulom bol aj jazykovedec Štefan Romuald Hadbavný (1714 – 1780), ktorý sa pričinil o prvý preklad Biblie do slovenčiny (kamaldulská slovenčina ako variant kultúrnej západoslovenčiny) – „Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I – II“ (Kamaldulská biblia, okolo 1756) a o latinsko-slovenský slovník (1763).