Základný kameň výstavby Nádvoria Európy bol položený 23. februára 1999, Nádvorie Európy bolo slávnostne odovzdané 16. decembra 2000. Jeho architektonický výraz určujú jednotlivé budovy predstavujúce v štylizovanej forme architektúru európskych krajín a typických regiónov – týmto sa stáva aj dokladom našej súčasnosti: doby, ktorá sa príznačne nesie v znamení snahy o zjednotenie krajín a obrodu európskych duchovných a kultúrno-spoločenských hodnôt. Základnou ideovou myšlienkou Nádvoria Európy je anticipovať duchovné bohatstvo európskej spolupatričnosti, spoločných koreňov európskej kultúry a tradícií.
ffffffffffffffffffffffffffff
A. GALÉRIA EURÓPY – GALÉRIA SÔCH PANOVNÍKOV A SVÄTCOV
Galéria Európy – galéria sôch panovníkov a svätcov prezentuje panovníkov a svätcov, ktorí sa zapísali do dejín Európy alebo mesta Komárna (sochy sa nachádzajú bezprostredne na Nádvorí Európy), ako aj významné historické osobnosti spoločenského, kultúrneho a politického života (sochy sú umiestnené na rozhraní Nádvoria Európy a na nádvorí býv. Zichyho paláca). Jej kultúrny význam spočíva v dotváraní spoločenského povedomia o pripomínaní si osobností, ktoré spoluurčovali dejiny Európy, v snahe o podporu poznávania tradičných spoločenských hodnôt, ktoré charakterizujú súčasnosť i dejiny európskej kultúry a dávajú jej pečať jedinečnosti a nezameniteľnosti. V neposlednej miere je príspevkom k podpore poznania dejín, kultúry a umenia Európy.
Realizáciu Galérie Európy – galérie sôch panovníkov a svätcov zabezpečuje občianske združenie Palatinus, ktoré vzniklo v decembri roku 1999 s cieľom ochraňovať a zveľaďovať architektonické a kultúrno-historické dedičstvo Komárna a jeho regiónu, s cieľom uctenia si tých významných osobností, ktorých život a činnosť sú úzko späté s mestom, regiónom a našou kultúrou.
Sochy sú celofigurálne, vysoké 1,35 m (okrem sochy sv. Ladislava, ktorá je vysoká 1,7 m). Diela sú umiestnené na betónovom, kamennými platňami obloženom 2,5 m vysokom pilieri.
jjjjjjj
1. Socha sv. Štefana kráľa (slávnostné odhalenie 17. dec. 2000) :
v pravej nike na bráne domu Vatikán, v súčasnosti je v reštaurátorskom ateliéri, materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Kráľ je zobrazený s atribútmi: zlátenou korunou na hlave, zláteným zemským jablkom v ruke (ako symbolom svetskej a cirkevnej moci), s mečom pri boku. Na podstavci je reliéfny nápis STEPHANUS REX (kráľ Štefan). Na bráne Vatikánskeho domu sa nachádzajú aj okrúhle štukové reliéfy – zobrazujú averz a reverz strieborných denárov, prvých uhorských mincí, ktoré dal Štefan I. raziť (averz so zobrazením ruky držiacej kopiju so zástavou, s kruhopisom LANCEA REGIS (kopija kráľa), reverz so štylizovanou kráľovskou korunou s nápisom REX a s kruhopisom REGIA CIVITATIS (kráľovské mesto). Lancea regis je relikviou, o ktorej sa píše aj v kódexe Ademari Cabannensis, v ktorom Otto III., cisár Rímsko-nemeckej ríše, dáva sv. Štefanovi povolenie nosiť svätú kopiju. Vo vrchole domu Vatikán je Svätoštefanská koruna s typickým nakloneným krížom.
Štefan I. Uhorský alebo Štefan Veľký (okolo r. 975, Ostrihom – 15. aug. 1038, Ostrihom alebo Stoličný Belehrad): v r. 995 – 997 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v r. 997 – 1000 veľkoknieža Uhorska, od r. 1000 prvý kráľ Uhorska (podľa tradície korunovaný na Vianoce r. 1000). Svätorečený v r. 1038 v Stoličnom Belehrade, hlavný patrón Uhorska – sviatok má 20. augusta. Zakladateľ Uhorského kráľovstva, šíriteľ kresťanstva v strednej Európe. Vytvoril pevné kráľovstvo spočívajúce na systéme žúp, centrom jednej zo žúp sa stal aj hrad v Komárne.
(Rodičia sv. Štefana: uhorské veľkoknieža Gejza a Šarolta, dcéra sedmohradského kniežaťa Gyulu II.).
2. Socha Blahoslavenej Gizely Bavorskej (slávnostné odhalenie 17. dec. 2000):
v ľavej nike na bráne domu Vatikán, v súčasnosti je v reštaurátorskom ateliéri, materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Kráľovná je zobrazená so zlátenou korunou na hlave, ľavou rukou pridŕža na hrudi maketu kostola ako odkaz na jej zásluhu pri zakladaní kostolov, kláštorov a podpore duchovenstva v kráľovstve. Na podstavci je reliéfny nápis GISILA REGINA (kráľovná Gizela).
Blahoslavená Gizela Bavorská (asi 985, Abbach pri Regensburgu – 7. máj 1060, kláštor Niedernburg-Pasov): dcéra bavorského vojvodu Henricha II., manželka Štefana I. Uhorského, prvá uhorská kráľovná, po smrti manžela abatiša benediktínskeho kláštora v bavorskom Niedernburgu.
ffffffffffffffffffffff
3. Socha sv. Ladislava kráľa (slávnostné odhalenie 15. dec. 2001):
na polostĺpe brány sv. Ladislava (dom Andorra – fasáda z Jókaiho ul.), materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Gyula/Július Mag (SK).
Rytiersky kráľ je zobrazený v plášti, s mečom a bojovou sekerou v ruke, ktorou podľa legendy nechal zo skaly vytrysknúť prameň, aby uhasil smäd svojich vojsk. Podoba kráľa je prevzatá z relikviáru sv. Ladislava – tzv. hermy sv. Ladislava (uložená je v Bazilike minor Nanebovzatia Panny Márie v Győri, HU).
Ladislav I. Svätý (1040/45, Poľské kráľovstvo – 29. júl 1095, Nitra): v r. 1064 – 1074 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v r. 1077 – 1095 uhorský kráľ, od r. 1091 chorvátsky kráľ. Viac než polovica jeho zákonov sa týkala ochrany súkromného vlastníctva, tresty za porušenie boli priam drakonické (napr. za krádež mohol byť vinník hoc aj obesený, ak náhodou našiel útočisko v niektorom kostole potrestali ho len oslepením, ale dieťa staršie ako desať rokov bolo predané do otroctva). Bol odvážnym a bojovným kráľom, viedol úspešné vojnové ťaženia na východe, ktoré uchránili európsku civilizáciu i kresťanstvo pred nájazdmi pohanských kmeňov (Pečenehov, Úzov a Kumánov) do Karpatskej kotliny. K jeho menu sa viaže svätorečenie prvých uhorských svätcov (sv. Štefana I. a jeho syna sv. Imricha, sv. Gerharda biskupa – sv. Gellérta, pustovníkov sv. Svorada a sv. Benedikta).
(Rodičia sv. Ladislava: uhorský kráľ Belo I. a Rycheza Adelaida Piastovská, dcéra poľského kniežaťa Meška I.).
(zdroj fotografie http://www.europeplace.com/page.asp?prg=article&menumainid=24&lang=svk)
jjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjj
4. Socha kráľa Bela IV. (slávnostné odhalenie 20. marec 2002):
na opornom pilieri brány Bela IV. (dom Anglicko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Kráľ je zobrazený s korunou, v plášti, s mečom v pravej ruke, druhou pridŕža štít s vyobrazením tzv. erbových arpádovských brvien. Na podstavci sochy nápis REX BELA IV.
Kráľ Belo IV. z rodu Arpádovcov (november 1206 – 3. máj 1270, kláštor na Zajačom ostrove, dnes Margitsziget v Budapešti): 1220 – 1226 slavónsky údelný vojvoda, 1226 – 1235 sedmohradský údelný vojvoda, 1235 – 1270 uhorský kráľ (korunovaný v r. 1214). V polovici marca r. 1241 prelomili tatárske kmene horský priechod Verecke v Karpatoch (dnešná Ukrajina, býv. Podkarpatská Rus) a s obrovským vojskom vtrhli do Karpatskej kotliny. Dňa 11. apríla premohli vojsko kráľa Bela IV. na brehoch rieky Slanej (dnes pusta Muhi v Maďarsku), vyplienili temer celú krajinu, v marci r. 1242, odtiahli. Straty boli obrovské, zahynula temer polovica z 2,2 miliónov obyvateľov krajiny. Komárňanský hrad sa však Turkom nepodarilo dobyť. V dobe po tatárskom vpáde kráľ Belo IV. vo veľkej miere podporil rozvoj a výstavbu miest. Za jeho panovania vzniklo na území Slovenska asi 30 privilegovaných miest. V r. 1265 tak vzniklo zlúčením osád nachádzajúcich sa v okolí komárňanského hradu: „villa Sant Andrae“ (osada sv. Ondreja), „villa Camarum“ (osada Kamarum), „villa Kezu“ (osada Kesi) mesto Komárno, ktorému kráľ udelil mestské práva podľa budínskeho vzoru. (Rodičia Bela IV.: uhorský kráľ Ondrej II. a Gertrúda, dcéra istrijsko-kranského markgrófa a meranského vojvodu Bertolda IV.).
HHHHHHHH
5. Socha kráľa Žigmunda Luxemburského (slávnostné odhalenie 31. okt. 2003):
na samostatnom pilieri pred domom Slovensko (pred pôvodným peším vchodom do podzemnej garáže na 2. podzemnom podlaží Nádvoria Európy), materiál: bronz, autor: akad. soch. Peter Gáspár (SK).
Kráľ je zobrazený s korunou, v bohato nariasenom a zdobenom plášti, v pravej ruke má meč, ľavú ruku má položenú na štíte s vyobrazením združeného erbu Uhorského kráľovstva, Českého kráľovstva a Rímsko-nemeckého cisárstva. Na pilieri je rytý zlátený nápis SIGISMUNDUS REX.
Žigmund Luxemburský (14. febr. 1368, Norimberg – 9. dec. 1437, Znojmo): 1387 – 1437 uhorský kráľ (korunovaný 31. marca 1387), 1378 – 1388 brandenburský markgróf, 1419 – 1420 a 1436 – 1437 český kráľ, 1410 – 1437 nemecký kráľ, 1433 – 1437 rímsky cisár. Jeden z najväčších európskych panovníkov. Jeho zásluhou bola ukončená pápežská schizma, ktorá trvala od r. 1378 – zorganizoval a viedol koncil v Kostnici (1414 – 1418), ktorého výsledkom bola voľba nového pápeža (temnou stránkou koncilu bolo upálenie českého reformátora majstra Jána Husa – napriek tomu, že sa kráľ ochranným glejtom zaručil za jeho bezpečnosť, po tomto ho v Česku začali prezývať „líška ryšavá“). Jeho panovanie znamenalo pre Uhorsko podporu rozvoja miest, menovú, súdnu a vojenskú reformu, zjednotenie mier a váh – to všetko vytvorilo z uhorského kráľovstva hospodársky i politicky stabilnú krajinu. V neďalekej Tate (HU) mal kráľovskú rezidenciu, v r. 1417 potvrdil a rozšíril mestské práva Komárna.
(Rodičia Žigmunda Luxemburského: rímsko-nemecký cisár a český kráľ Karol IV. Luxemburský a Alžbeta Pomoranská, dcéra pomoransko-wolgatského vojvodu Božislava V. Jeho druhou manželkou bola cisárovná, uhorská a česká kráľovná Barbora Celjská, s ktorou mal dcéru Alžbetu – budúcu manželku Albrechta II. Habsburského a matku kráľa Ladislava V. Pohrobka, ktorý sa narodil v Komárne).
KKKKK
6. Socha kráľa Mateja I. Korvína (sign. SZE, slávnostné odhalenie 31. okt. 2003):
na nárožnom pilieri domu Sedmohradsko, materiál: bronz, autor: Mgr. Art. Emőke Szilva (SK).
Kráľ je zobrazený ako mladý panovník s korunou, v pravej ruke má meč, ktorým pridržiava obranný štít – pavézu (s reliéfmi podľa originálneho štítu zachovaného v zbierkach Historického múzea vo Viedni: s výjavom sv. Juraja zabíjajúceho draka vo vrchole, po stranách s erbami Uhorska a rodu Hunyadi, v spodnej časti s gotickou iniciálou M), v ľavej ruke má zemské jablko. Na podstavci je reliéfny nápis MATHIAS REX.
Kráľ Matej I. (Matej Hunyadi, Matej Korvín)(24. febr. 1443, Kluž – 6. apr. 1490, Viedeň): v r. 1458 – 1490 uhorský kráľ (zvolený 24.01.1458, korunovaný 29.03.1464 v Stoličnom Belehrade, dnes Székesfehérvár, MR), 1469 – 1490 český (proti)kráľ, 1468 – 1490 moravský markgróf. Komárno bolo kráľovým obľúbeným miestom. Počas svojho panovania ho priviedol k rozkvetu – v hrade dal podľa plánov vynikajúcich staviteľov z Itálie vybudovať renesančný palác, vytvoril dunajskú lodnú flotilu kráľovských nasádnikov, udelil mestu početné výsady. Ako jediného uhorského panovníka ho zvečnili nielen kronikári a dejepisci, ale aj ľudová slovesnosť („zomrel kráľ Matej, zomrela pravda”). Bol významným mecénom umenia a vied – na kráľovský dvor povolal mnohých renesančných umelcov a humanistov z Itálie, jeho knižnica na Budínskom hrade bola vo svojej dobe pravdepodobne druhou najväčšou knižnicou na svete (po pápežskej knižnici) – mala okolo 2500 rukopisných pergamenových kódexov (tzv. korvinálie). V roku 1467 založil v Bratislave univerzitu – Academia Istropolitana. Povestná armáda Mateja Korvína (po jeho smrti sa vžilo pomenovanie „banda negra” – čierny pluk, čierne vojsko – pravdepodobne preto, lebo vtedy začali žoldnieri nosiť čierne stuhy) bola jednou z najväčších armád vtedajšej Európy, bola prvou pravidelnou a stálou uhorskou armádou (kráľov dvorný historik Antonio Bonfini udáva 20 000 jazdcov a 8 000 pešiakov na vojenskej prehliadke vo Viedenskom Novom Meste v r. 1487).
(Rodičia Mateja I. Korvína: uhorský veľmož a regent Ján Hunyadi a dolnouhorská šľachtičná Alžbeta Siládiová. Jeho prvou manželkou bola uhorská kráľovná Katarína z Poděbrad, dcéra českého kráľa Jiřího z Poděbrad, zomrela ako 14-ročná po pôrode prvého dieťaťa. Druhou manželkou bola aragónska princezná Beatrix Aragónska, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o rozvoj renesancie a humanizmu v Uhorsku).
HHHH
KKKKKK
7. Socha kráľa Ľudovíta I. (sign. Győrfi Lajos 2004, slávnostné odhalenie 1. máj 2004):
na samostatnom pilieri v severozápadnej časti Nádvoria Európy (pred domom Belgicko – Frízsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Lajos Győrfi (HU).
Kráľ je zobrazený ako panovník v strednom veku, s korunou s trojlistými anjouovskými ľaliami, v plnom pancieri a s obojručným mečom pri pravom boku. Na pilieri sochy je nápis z liatych bronzových písmen: I. LUDOVICUS REX.
Kráľ Ľudovít I., Ľudovít Veľký z Anjou (5. marec 1326, Vyšehrad, nad Dunajom – 10. sept. 1382, Trnava): 1342 – 1382 uhorský kráľ (korunovaný 21.07.1342), 1370 – 1382 poľský kráľ. Uhorský a poľský kráľ Ľudovít Veľký z Anjou zdedil po svojom otcovi, kráľovi Karolovi I. z Anjou konsolidovanú krajinu so zabezpečenými hranicami. Dokázal zabezpečiť rozkvet svojich krajín, aj keď počas svojho panovania temer neprestajne bojoval. Uhorsko siahalo za jeho vlády od Baltu takmer až po Jadran. Svojou zahraničnou politikou dosiahol významné postavenie svojej krajiny vo východnej a strednej Európe. Presadil následníctvo uhorského a poľského kráľovského trónu v ženskej línii, čo možno považovať za mimoriadny čin: jeho tretia dcéra Mária z Anjou bola prvou manželkou kráľa Žigmunda Luxemburského, vládla ako uhorská a chorvátska kráľovná od r. 1382 až do svojej smrti v r. 1395 – zomrela po páde z koňa pri pôrode prvého dieťaťa. Jeho štvrtá dcéra Hedviga vládla od r. 1384 v Poľskom kráľovstve ako Hedviga I. do svojej smrti v r. 1399; je uctievaná ako sv. Hedviga (Jadwiga), je patrónkou kráľovien a zjednotenej Európy.
(Rodičia Ľudovíta I. Veľkého: uhorský kráľ Karol I., Karol Robert z Anjou a poľská princezná Alžbeta Piastovská, dcéra poľského kráľa Vladislava I.).
ff
8. Socha kráľovnej Márie Terézie (sign. Győrfi Lajos 2004, znač. Bronzba öntötte Varga Imre, Karcag; slávnostné odhalenie 18. dec. 2004):
na samostatnom pilieri v juhovýchodnej časti Nádvoria Európy, materiál: bronz, autor: akad. soch. Lajos Győrfi (HU), do bronzu odlial Imre Varga v meste Karcag (HU).
Kráľovná je zobrazená v strednom veku, v štylizovaných dlhých dobových šatách so šnurovačkou a naberanými rukávmi so stužkami. Široký zdobený výstrih odhaľuje ramená. Ľavou rukou si v strede hrude pri výstrihu pridržuje ako klenot malú svätoštefanskú korunku. Vo vlasoch má nenápadný perlový diadém. Viac než na typické kráľovské atribúty je dôraz kladený na hrdý postoj a vladársky výraz sochy, čo podtrhuje aj prísne gesto pravej ruky s pozdvihnutým ukazovákom. Na pilieri je text z liatych bronzových písmen MARIA THERESIA REGINA a rytý zlátený text vitam et sangvinem.
Kráľovná Mária Terézia (13. máj 1717, Viedeň – 29. nov. 1780, Viedeň): v r. 1740 – 1780 uhorská kráľovná (korunovaná 25.06.1741), 1740 – 1780 česká kráľovná, 1740 – 1780 rakúska arcivojvodkyňa, po smrti svojho manžela v r. 1765 sa stala so svojím synom Jozefom II. oficiálne rímsko-nemeckým cisárom. Bola jedinou ženou, ktorá vládla na českom tróne, na uhorskom tróne bola poslednou panovníčkou v dejinách. „Vitam et sangvinem!” (Našimi životmi a krvou!) – tento významný výrok predniesla uhorská šľachta na krajinskom sneme na Bratislavskom hrade 11. sept. 1741, keď sa zaviazala hájiť záujmy panovníčky z rodu Habshurgovcov. Bol to pomerne nečakaný a prekvapivý zvrat, veď po stáročia bolo Uhorsko považované za krajinu rebelov. Vysvetľuje ho však zmenená zahranično-politická situácia: uhorské stavy považovali udržanie svojich výsad za istejšie pod vládou Habsburgovcov, než pod vlajkou nezávislosti s neurčitou budúcnosťou. V porovnaní s uplynulými storočiami nastala počas panovania Márie Terézie doba pokoja medzi uhorskými stavmi a vládnucou dynastiou.
Dňa 6. marca 1745 udelila kráľovná Komárnu práva slobodného kráľovského mesta. Tento najvyšší štatút mesta zabezpečil rozvoj Komárna v nasledujúcich dobách a oslobodil obyvateľov mesta spod právomoci vojenského veliteľa komárňanského hradu.
(Rodičia kráľovnej Márie Terézie: rímsko-nemecký cisár Karol VI. Habsburský, španielsky a uhorský kráľ (ako Karol III.), český kráľ (ako Karol II.) a brunšvicko-wölfenbüttelská vojvodkyňa Alžbeta Kristína Welfová. Jej manželom bol František I. Lotrinský (od r. 1745 rímsko-nemecký cisár), v šťastnom manželstve sa im narodilo 16 detí).
hhhh
9. Socha regenta Jána Hunyadiho (sign. Gyurcsek F, slávnostné odhalenie 13. sept. 2005):
na samostatnom pilieri v juhovýchodnej časti Nádvoria Európy (pri dome Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
Zobrazený v pancieri s rozviatym plášťom, pred hruďou zdvihnutým obojručným mečom v rukách, s výrazom nezlomného odhodlania v tvári – ako Turkobijec (poukazuje na to aj zlomená turecká zástava s polmesiacom pod jeho nohami). Na pilieri rytý zlátený nápis HUNYADI JÁNOS Nándorfehérvár 1456
Regent Ján Hunyadi – Ján Huňady (1387, hrad Hunyad, Hunedoara v Rumunsku – 11. aug. 1456, Zemun, dnes časť Belehradu): od r. 1441 sedmohradský vojvoda, temešský župan, hlavný hradný kapitán Belehradu, v r. 1446 – 1452 regent (správca) Uhorského kráľovstva, od r. 1452 hlavný uhorský kapitán, od r. 1452 hlavný veliteľ uhorských vojsk. V dobe panovania kráľa Ladislava V., ktorý sa narodil v Komárne (22. 02.1440 – 23.11.1457, Praha), zviedol Ján Hunyadi slávnu víťaznú bitku proti tureckým vojskám sultána Mohameda II. pri Belehrade (po maď. Nándorfehérvár, dnes Beograd v Srbsku). Turkami od júna 1456 obliehaný Belehrad sa stal baštou Uhorska i celej kresťanskej Európy. Na dlhú dobu sa tu spečatil nielen osud Uhorska, ale aj celej Európy. Na počesť a pamiatku tohto víťazstva prikázal pápež, aby na poludnie zneli kostolné zvony – a odvtedy, aj z diaľky mnohých stáročí, znejú poludňajšie zvony, aby celej Európe i svetu pripomínali, že Uhorské kráľovstvo splnilo svoju povinnosť ako ochranný štít kresťanstva.
(Rodičia Jána Hunyadiho: Voicu (Vojk) a Alžbeta Morzsinayová z Valašska. Za vojenskú službu na dvore získal Vojk od kráľa Žigmunda Luxemburskeho hrad Hunedoara v Sedmohradsku; odtiaľ aj priezvisko Hunyadi/Huňady. Deti Jána Hunyadiho: kráľ Matej I. Korvín a Ladislav Hunyadi, ktorého ako 24-ročného popravili v Budíne za vraždu Ulricha Celjského, ochrancu práv neplnoletého kráľa Ladislava V. Pohrobka. Prívlastok Korvín – Corvinus prvýkrát použil životopisec kráľa Mateja I., pochádza z lat. pomenovania havrana (corvus) v rodovom erbe, kde čierny havran drží v zobáku zlatý prsteň).
d
10. Socha kráľa Bela III. (sign. Bartusz 2005, slávnostné odhalenie 2. júl 2006):
na samostatnom pilieri v západnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko a San Marino), materiál: bronz, autor: akad. soch. György/Juraj Bartusz (SK).
Zobrazený ako starý panovník, s korunou na hlave, v dynamicky štylizovanom dlhom šate zopnutom medailónom s naznačenými detailmi uhorského erbu, s mečom opásaným na ľavom boku. Dôraz je kladený na duchovnosť, na majestátny pohyb a mierny predklon, kde kráľ akoby podával dobe budúcej tajomstvo spisby a učeného písma – s otvorenou náručou, v ľavej ruke má rolku pergamenu a v pravej ruke brko na písanie. Odkazuje na jeho zákony v oblasti písomníctva, ale aj na kroniku Gesta Hungarorum. Na pilieri je rytý zlátený text III. BELA REX.
Kráľ Belo III. z rodu Arpádovcov (1148, Ostrihom – 23. apr. 1196, Stoličný Belehrad): v rokoch 1161 – 1163 chorvátsko-dalmátsky údelný vojvoda, 1163 – 1170 byzantský despota, 1172 – 1196 uhorský kráľ (korunovaný 13.01.1173). Vychovávaný bol na byzantskom dvore cisára Manuela I. Komnénosa, kde prijal kresťanstvo východného rítu (a meno Alexios). Po korunovácii za uhorského kráľa postupne ustanovil a reorganizoval zásadné krajinské mocenské členenie krajiny, posilnil úlohu žúp, nariadil používanie písomných úradných listín, dal vytvoriť uhorskú kráľovskú kanceláriu, ktorá písomne zaznamenávala všetky právne akty, ktoré sa udiali za jeho účasti. Jedným z notárov kancelárie bol aj neznámy kronikár – Anonymus, ktorý v diele Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov) zapísal dejiny príchodu maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny. Kráľ Belo III. bol jedným z najvzdelanejších panovníkov z rodu Arpádovcov. Založil viacero kláštorov, predovšetkým cisterciátskych, kam povolal francúzskych mníchov. Zaslúžil sa o svätorečenie (1192) Ladislava I. ako stelesnenie rytierskych a kresťanských cností, za podobu svätoštefanskej koruny, za jeho panovania vznikol aj prvý uhorský štátny erb, ktorý pozostával zo strieborného dvojkríža na červenom štíte.
(Rodičia Belu III.: uhorský kráľ Gejza II. a kyjevsko-ruská kňažná Eufrozína).
hhhhhhhhhhhhhhh
11. Socha kráľa Karola I. (slávnostné odhalenie dec. 2007):
na samostatnom pilieri v severnej časti Nádvoria Európy (pred nedostavanými domami Francúzsko – Rusko – Luxembursko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Zobrazený ako mladý, odhodlaný kráľ v plnej sile, s rytierskou prilbou v pravej ruke – s prikrývadlami a pštrosími perami.
Kráľ Karol I. – kráľ Karol Róbert z Anjou (1288, Neapol – 16. júl 1342, Vyšehrad, nad Dunajom): v rokoch 1301 – 1342 uhorský kráľ. S dobou jeho panovania sa spája desaťročie bojov o uhorskú kráľovskú korunu, o upevňovanie kráľovskej moci v opozícii proti uhorskej a sedmohradskej šľachte. Po korunovácii svätoštefanskou korunou v r. 1310 v Stoličnom Belehrade kráľ začal s obnovou krajiny spustošenej bojom o moc. V r. 1323 preniesol sídlo kráľovského dvora zo sedmohradského Temešváru (Timisoara, Rumunsko) na Vyšehrad (dnes Visegrád, Maďarsko). Reorganizoval mincové komory a zriadil dve nové aj na území dnešného Slovenska – v Kremnici a v Smolníku (razba zlatých uhorských florénov). Pričinil sa o rozvoj baníctva a obchodu (revízia platenia mýta – zavedenie platenia tridsiatku t.j. 1/30 hodnoty tovaru). Vyvrcholením jeho diplomatických činov bolo stretnutie s českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Piastovským v novembri 1335 vo Vyšehrade (nad Dunajom), kde sa okrem upustenia vzájomných nárokov na územie poľského a českého kráľovstva panovníci dohodli na otázkach vzájomného obchodu, platenia mýt a cla, čo poskytlo nové možnosti pre hospodársky rast krajín vtedajšej „vyšehradskej trojky”. Počas svojho panovania pozdvihol kráľ Karol I. Uhorsko na jednu z najvýznamnejších európskych mocností – mnohí historici považujú dobu jeho panovania za znovuzrodenie Uhorska. Jeho panovanie sa viaže aj k posilneniu úlohy a významu miest na našom území (v roku 1331 potvrdzuje i mestské privilégia Komárna, v novembri r. 1317 navštívil aj komárňanský hrad).
(Rodičia Karola I.: neapolský korunný princ Karol Martel z Anjou a Klemencia Habsburská, dcéra rakúskeho vojvodu a nemeckého kráľa Rudolfa I. Jeho synom je kráľ Ľudovít I. Veľký).
h
12. Socha kráľa Ondreja II. (sign. Bartusz 2006, slávnostné odhalenie 2. okt. 2007:
na samostatnom pilieri v západnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nórsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. György/Juraj Bartusz (SK).
Kráľ zobrazený ako panovník v zrelom veku, v ráznom nakročení pravou nohou, odetý v polodlhom šate s rozviatym plášťom zopnutým na hrudi. Dôraz je kladený na rázny pohyb, na výraz tváre a vysoko do výšky zdvihnutú ľavú ruku, v ktorej drží pečať Zlatej buly, pergamen s textom má v pravej ruke. Na pilieri je rytý zlátený text II. ANDREAS REX 1222. Aranybulla. Za sochou Ondreja II. je na opornom pilieri domu Anglicko socha jeho syna kráľa Bela IV.
Kráľ Ondrej II., zvaný Jeruzalemský (asi 1177 – 21. sept. 1235): 1188 – 1189 haličské knieža, 1198 – 1204 chorvátsko-dalmátsky vojvoda, 1204 – 1205 uhorský regent, 1205 – 1235 uhorský kráľ (korunovaný 29.05.1205) V r. 1217 – 1218 podnikol križiacku výpravu do Svätej zeme, počas ktorej sa však venoval aj návštevám križiackych hradov, pútnických miest a získavaniu posvätných relikvií (lebka sv. Margity, pravica sv. Tomáša apoštola a sv. Bartolomeja). V r. 1222 vydal pod nátlakom kráľovských služobníkov Zlatú bulu, ktorá s úpravami zostala v platnosti ako východisko práv uhorskej šľachty až do revolúcie v rokoch 1848/1849. Príčinou vydania Zlatej buly bola hlavne nespokojnosť najnižších výsadných vrstiev, kráľovských služobníkov so svojím postavením, ktoré sa ešte zhoršilo v dôsledku povinnej osobnej účasti na častých zahraničných výpravách kráľa Ondreja II. Zlatá bula po prvý raz konkrétne formulovala povinnosti a práva uhorskej šľachty, zaručovala šľachte dedičnosť majetkov, zákonne obmedzovala moc panovníka a výsadným vrstvám zaručila právo na branný odpor voči panovníkovi ak nedodrží prijaté záväzky.
(Rodičia Ondreja II.: uhorský kráľ Belo III. a antiochijská kňažná Agnesa, dcéra Raynalda de Châtillon a Konštancie z Antiochie).
HHHHH
13. Socha grófa Istvána Széchényiho (slávnostné odhalenie 29. okt. 2008:
na samostatnom pilieri v južnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
na samostatnom pilieri v južnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
15. Socha Mateja Bela (slávnostné odhalenie 16. dec. 2011):
na samostatnom pilieri v južnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca (v osi brány paláca), autor: akad. soch. Peter Gáspár (SK).
16. Socha kráľovnej Alžbety (slávnostné odhalenie 16. dec. 2011):
na samostatnom pilieri vo východnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca (pred domom Sedmohradsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Gábor Mihály (HU).
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Frigyes Janzer (HU).
18. Socha Jána Amosa Komenského (slávnostné odhalenie 3. máj 2014):
na samostatnom pilieri v severnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Olbram Zoubek (CZ).
Na podstavci zlátený rytý nápis COMENIUS.
19. Socha grófa Lajosa Batthyányiho (slávnostné odhalenie 19. dec. 2016):
na samostatnom pilieri vo východnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. György Benedek (HU).
Postava zobrazená v dobovom odeve, v pravej ruke drží spis, ľavú ruku má priloženú k srdcu. Z formovo-výrazového hľadiska dokonale vystihuje nezameniteľnú postavu Lajosa Batthyányiho ako osobnosť vyžarujúcu dôstojnosť a úctu.
20. Socha generála Artúra Görgeyho (slávnostné odhalenie 27. apr. 2018):
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Gábor Mihály (HU).
Generál je zobrazený v uhorskej attile – husárskom zbrojnom kabáte s typickým zapínaním, cez plece má prehodenú vydriu kožušinu. Ľavou rukou drží dôstojnícku šabľu pri boku. Zobrazenie je priam rozprávkové, čo soche prepožičiava osobitý charakter. Postavená bola pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia.
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Frigyes Janzer (HU).
Postava býv. primátora Komárna je zobrazená v civilnom obleku, v ľavej ruke drží symbolický kľúč od mesta.
Gáspár Károly Alapy (1880, Komárno – 1945, Dachau): ako primátor (od r. 1928) sa zaslúžil o urbanistický, architektonický a spoločenský rozvoj Komáromu (HU), od r. 1939 do svojho dôchodku v r. 1944 primátor spojených miest Komárno (SK) a Komáromu (HU). V dobe nástupu nacizmu vystupoval proti antisemitským prejavom, bol jediným primátorom, ktorý pozdvihol hlas proti židovským zákonom a deportáciám Židov. V októbri 1944 ho kvôli tomu nilašovci zajali, väznili v pevnosti Csillagerőd v Komárome (HU). Podľa údajov zomrel martýrskou smrťou ako zajatec č. 136708 v koncentračnom tábore v Dachau, niektoré údaje hovoria o jeho smrti už počas vlakového transportu. Známou sa stala jeho veta: „Prisahal som, že sa budem rovnakou mierou zasadzovať za vec každého z obyvateľov!“
ddddddddddddddd
B. PAMÄTNÉ TABULE:
Pamätné tabule sú venované významným osobnostiam európskej architektúry (kameň a bronz, s textovou časťou v rodnom jazyku toho-ktorého architekta, dokladajúc aj týmto spôsobom rovnoprávnosť kultúr a jazykov národov a národností v zjednotenej Európe).
na južnej fasáde domu Sedmohradsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý úryvok v maďarskom jazyku z vyznania K. Kósa „Az én világom” (Môj svet) z r. 1909: A napkeletről jöttem, a nagy hegyek, zúgó fenyvesek és kis faluk világából, ahol még álmodnak szűkszavú, kemény magyarok csudás álmokat, ahol még mesélnek fehérhajú vén nótafák nagy régi időkről, elmúlt világról, elporladt emberekről… Kós Károly 1882 – 1977.
(Prišiel som z miesta, kde vychádza slnko, zo sveta veľkých hôr, šumiacich lesov a malých dedín, kde ešte snívajú divotvorné sny málovravní hrdí Maďari, kde ešte starí bielovlasí mudrci vyprávajú o slávnych dávnych dobách, o svetoch minulých, o ľuďoch, ktorí sa premenili v prach).
na východnej fasáde domu Sedmohradsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý úryvok v maďarskom jazyku z Lechnerovho odborného článku publikovaného v č. 1. časopisu Művészet v r. 1906: Magyar formanyelv nem volt, hanem lesz. Mert kell lennie. Ez a meggyőződés vezet életpályámon, amelynek egyetlen célja, utat vágni a magyar formanyelv megalakítása felé. Lechner Ödön 1845 – 1914. (Maďarské tvaroslovie nebolo, ale bude. Lebo musí byť. Toto presvedčenie ma sprevádza na mojej životnej púti, jediným cieľom ktorej je byť priekopníkom vytvárania maďarského tvaroslovia).
na južnej fasáde domu Švajčiarsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý text v maďarskom jazyku: Nekünk magyaroknak csak az ázsiai kultúrák formakincséből lehet modern értelemben vett művészetünket fejleszteni. Medgyaszay István 1877 – 1959.
(My, Maďari, môžeme naše, v modernom zmysle poňaté, umenie rozvíjať len čerpaním z pokladnice foriem ázijských kultúr).
Plánované pamätné tabule: pamätná tabuľa slovenského architekta Dušana Samuela Jurkoviča, pamätná tabuľa slovinského architekta Josipha Plečnika, pamätná tabuľa škótskeho architekta Charles Rennie Mackintosha, pamätná tabuľa katalánskeho architekta Antoni Gaudího.
bbb
C. UMELECKO-REMESELNÉ DIELA:
ggggggggggg
1. Základný kameň Nádvoria Európy (23. február 1999):
v parkovej úprave pri južnej fasáde domu Sedmohradsko; materiál: žula (koncepcia akad. soch. Árpád Mézes, kamenár Géza Szalai), s bronzovou plaketou s reliéfnym zobrazením erbu mesta Komárna (liaty bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová, do bronzu odlial: akad. soch. Peter Bukovský). Okolo plakety rytý, zlátený kruhopis: NÁDVORIE EURÓPY 1999 EUROPE PLACE * EUROPA PLATZ EURÓPA UDVAR *
h
2. Kópia Hudobného pavilónu (2000):
na nádvorí býv. Zichyho paláca (slúži ako vchod do pivničných priestorov paláca), vytvorená podľa dobových fotografií (autor projektu: Ing. Nándor Litomericzky). Pri vchode do pavilónu sú štvorjazyčné mosadzné pamätné tabule s nasledovným textom: Kópia hudobného pavilónu. Pôvodne stál v anglickom mestskom parku, koncerty vojenskej kapely miestnej posádky tu popri iných dirigoval aj Franz Lehár st. a Béni Egressy. Obnovený ako kópia v roku 2000. Tvorcovia Nádvoria Európy.
dd
3. Drevená zvonica (2001):
drobná stavba s drevorezbárskymi prvkami čerpajúcimi z tradícií sikulskej drevenej architektúry. Autor: drevorezbár János Bruncz (HU). Zvonica je umiestnená na dvojstupňovom podstavci obloženom úlomkami kamenných náhrobníkov s nápismi, ktoré boli zachránené z areálu reformovaného kostola. Zvonica stojí nad miestom, kde boli v podzemí objavené zbytky keltskej hrnčiarskej osady.
Dňa 22. apríla 2000 boli počas výkopových prác dolného námestia Nádvoria Európy (1. podzemné podlažie – nákupné stredisko Europália, v súčasnosti zatvorené) objavené časti keltskej hrnčiarskej pece z doby laténskej (1. stor. pr. n. l.) so zachovaným roštom a keramickými črepmi. Následným archeologickým výskumom bolo objavených ešte šesť ďalších pecí, čo bol unikátny nález nielen na území Slovenska, ale aj v celej Karpatskej kotline. Pred niekoľkými rokmi bolo archeologické nálezisko po výskume zabetónované.
aaa
4. Zemské jablko (2004):
v priestore medzi domom Sedmohradsko a Nemecko, materiál: polychrómovaná kovaná oceľ, autor: umelecký kováč János Reicher (SK).
Kováčsky riešené zemské jablko ako symbol kráľovskej svetskej a cirkevnej moci – ako odkaz na tisícročné výročie prijatia kresťanstva v Uhorsku. Kríž vo vrchole je tvorený štylizovanými konármi lipy ako zobrazenie stromu života, korene stromu prerastajú do zemegule.
fff
5. Záverečný kameň Nádvoria Európy (odhalený 1. mája 2004):
žulová tabuľa na západnej fasáde domu Rumunsko, so zláteným rytým textom so základnými údajmi o výstavbe Nádvoria Európy.
Slovenské divadlo v Komárne (štátna príspevková organizácia)
s plánovaným sídlom v Dome Matice slovenskej v Komárne, vzniká ako ďalší prirodzený krok po úspešnom, viac ako 19-ročnom pôsobení ochotníckych krúžkov a združení v Dome MS v Komárne.
Po vzore viacerých divadiel na území Slovenska, ktoré vznikli z ochotníckych združení, prevažne sústredených okolo MS, ako napríklad Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, či Slovenské komorné divadlo v Martine, vznikla v Komárne potreba priamej pomoci štátu na ďalšie úspešné fungovanie slovenskej kultúry v okrese Komárno.
Inštitúcia financovaná štátom by mala podporovať vznik pôvodnej dramatickej tvorby, modernú kultúru, rozvoj slovensko-maďarských vzťahov na kultúrnej úrovni a najmä realizáciu kultúrnych podujatí pre Slovákov v okrese Komárno, ale aj všetkých Slovákov žijúcich v prihraničných oblastiach južného Slovenska a v Maďarsku.
HHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHHH
Hlavným cieľom iniciatívy je, aby v okrese, kde sú Slováci v menšine, bolo aj naďalej zabezpečené kultúrrne vyžitie minimálne v tom rozsahu, ako je to posledné roky. Sekundárnym cieľom iniciatívy je postupný vznik slovenskeho profesionálneho divadla s vlastnými priestormi, ktoré má už v tejto chvíli postavené základy v podobe zatiaľ neprofesionálnych ochotníckych združení. Terciálnym, ale zrejme najdôležitejsím cieľom iniciatívy, je zamedzenie finančného krachu budovy Domu Matice slovenskej a tým aj ukončeniu činnosti jediného slovenského divadla v Komárne.
FFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFFF
Východisková situácia
Matica slovenská prostredníctvom svojho pracoviska Domu Matice slovenskej v Komárne, v spolupráci s občianskym združením Dramaťák a Rebeli a mestom Komárno, vytvárajú podmienky, vďaka ktorým tu už 19 rokov úspešne vzniká pôvodná tvorba a realizuje sa priemerne 35 – 50 javiskových foriem ročne.
Pôvodnú tvorbu tu zastrešujú najmä:
Kolektívni členovia MS sídliaci v DMS Komárno:
Dramatický krúžok Gymnázia Ľ. J. Šuleka pri MO MS Komárno (36 členov súboru)
folklórom inšpirovaný súbor Slovenskí rebeli (54 členov súboru)
Divadlo Komora (19 členov súboru) (ročne spolu vytvárajú cca 35 predstavení ročne) Hosťujúce združenia a organizácie
Radošinské naivné divadlo
Divadlo Maska
GUnaGU
Divadelné centrum Martin
Divadlo Komédie
a ďalšie
V okrese Komárno je 63,8 % zastúpenie maďarskej národnosti a 28,3%slovenskej národnosti. Len v 5 zo 41 obcí tvoria Slováci väčšinu. Inde, aj priamo v Komárne (33,51%), sú Slováci v menšine (údaj z roku 2011).Pre maďarskú väčšinu v okrese mimoriadne úspešne funguje Jókaiho maďarské oblastné divadlo a aj Mestské kultúrne stredisko Béni Egressyho. Obe tieto inštitúcie do svojej dramaturgie sporadicky (Jókaiho divadlo raz ročne, MsKS 4-6 krát ročne) vkladajú aj slovenské predstavenia. Avšak, musia sa správať trhovo a komerčne a vzhľadom na svoju veľkosť, a teda aj vysoké náklady a malý trh, sa im viac predstavení v slovenskom jazyku neoplatí zaraďovať.
ggggggggggggggggggggggggggggggggggggg
Preto sa Dom Matice slovenskej v Komárne, naše pracovisko, stal prirodzeným centrom slovenskej kultúry. Väčšinu (85%) podujatí organizujeme v slovenčine a prevažne pre slovensky hovoriace publikum.
Rovnako tak školy s VJS v rámci vzdelávaco-výchovného procesu organizujú svoje podujatia – záverečné predstavenia, výchovné koncerty a podobne u nás.
vvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvv
Do roku 2022 sme pre školy vytvárali špeciálne podmienky a dávali sme im výrazné zľavy, aby sme podporili návštevy divadiel u žiakov stredných a základných škôl.
Všetky predstavenia Dramatického krúžku, ako aj Slovenských rebelov, sú za dobrovoľné vstupné. Naším poslaním tu bolo a je vytvárať dostupnú a kvalitnú kultúru.
Prirodzene sa orientujeme na slovenského diváka z okresu Komárno, ale v poslednej dobe sa naše predstavenia stali natoľko vyhľadávané, že za nami dochádzajú už aj diváci z Bratislavy, celého Nitrianskeho kraja, ale aj zo stredného Slovenska a aj zahraniční Slováci z pohraničného územia Maďarskej republiky.
Žiaľ, udalosti posledných rokov, inflácia, nedostatočné financovanie Matice slovenskej, ale najmä kovidové opatrenia a následná energetická kríza, spôsobili stále väčšie a väčšie finančné problémy.
V roku 2023 sme boli nútení oznámiť verejnosti, že ďalej nedokážeme prevádzkovať budovu Domu Matice slovenskej v Komárne. Len následná spontánna zbierka, iniciatíva NR SR – finančná pomoc zo strany MK SR a sponzorské dary zamedzili tomu, aby sme budovu uzavreli.
S príchodom novej vykurovacej sezóny – november 2023 – opätovne stojíme pred otázkou, ako zabezpečiť ďalšie pokračovanie prakticky jediného slovenského divadla v Komárne. Preto prichádzame s touto iniciatívou.
Zabezpečenie plynulého pokračovania veľmi dobre fungujúceho slovenského divadla v okrese Komárno je v záujme SR.
Domnievame sa, že je v záujme Slovenskej republiky zabezpečiť pre Slovákov žijúcich v okrese, kde sú v menšine, dostupné a kvalitné kultúrne vyžitie. Rovnako tak je v záujme zahraničnej politiky Slovenskej republiky poskytnúť zahraničným Slovákom v Maďarsku možnosť kultúrneho vyžitia v mieste, ktoré je pre nich pomerne ľahko dostupné.
podporu menšinovej kultúry na oboch stranách Dunaja
cezhraničnú spolupráca Slovákov a Maďarov
postupny vznik profesionálneho divadelného súboru
V tejto chvíli nie je potrebné vytvárať podmienky pre vznik umeleckých telies, nie je potrebné financovať úvodné materiálno-technické zabezpečenie, pretože občianske združenie Dramaťák a Rebeli disponuje základným technickým aj personálnym vybavením. Matica slovenská vlastní v Komárne plne funkčnú budovu divadla a ochotnícke združenia ju postupne zveľaďovali a zabezpečovali jej prevádzku. V tejto chvíli je len potrebné, aby štát vypomohol s prevádzkou už funkčného a navštevovaného divadla. Vypomohol s prenájmom priestorov a financovaním základného manažmentu divadla. V nasledujúcom období by tak postupne mohol vznikať profesionálny umelecký súbor, ktorý by sa začlenil do Kreatívneho priemyslu a plnil by dôležitú úlohu v regióne.
výrazné (50%) zľavy na prenájom divadelnej sály pre školské predstavenia
KKKKKKKKKKKKKKKKKK
Zdôvodnenie rozpočtu
Príspevok zo štátneho rozpočtu na plnenie činností by mal byť v rámci bežných výdavkov stanovený v celkovej sume 285 000,00 eur (slovom: dvestoosemdesiatpäť tisíc). Orientačný ukazovateľ počtu zamestnancov by sa stanovil na 6. (čo je odhadom náklad 135 000,- €)
generálny riaditeľ Slovenského divadla v Komárne
ekonóm
umelecký riaditeľ, kultúrny referent
technik, stavba scény
zvukový technik
technik svetiel a špeciálnych efektov
V takomto personálnom vybavení by bolo možné, aby bola zachovaná súčasná situácia, aby postupne vznikal profesionálny umelecký súbor. Zároveň, aby divadlo naďalej podporovalo vznik neprofesionálnej tvorby, hosťovanie divadiel v Komárne a ďalšie umelecké aktivity ako je účasť a podpora festivalov a iné.
ssssssssssssssssssssssssssssssssss
Prenájom priestorov, technické vybavenie, bežné výdavky (cca 150 000 €).
prenájom divadelnej sály a šatní pre aktivity MS, Dramaťáku, FIS Slovenských Rebelov
čiastočný prenájom pre školy s vyučovacím jazykom slovenským
čiastočný prenájom pre organizácie podporujúce kultúrne vyžitie Slovákov
prenájom kancelárii pre manažment divadla
prenájom nácvikových sál pre vznik neprofesionálnej a neskôr profesionálnej tvorby
technika pre zabezpečenie aktuálnych predstavení
dekorácie a technika pre vznik ročne dvoch nových predstavení
V ďalšom období by sa rozpočet postupne menil a prispôsoboval situácii. Cieľom je zachovať a podporiť existujúci stav v Komárne, a založiť profesionálny súbor, ktorý by pokrýval potreby obyvateľov tohto regiónu.
ddddddddddddddddd
Aká veľká by mala byť angažovanosť štátu?
Poskytnutím takéhoto ročného príspevku po dobu min. 5 rokov Slovenské divadlo v Komárne, štátna príspevková organizácia, zabezpečí, že sa budeme môcť pokojne venovať tomu, čo vieme najlepšie – tvorbe. Tvorbe najmä pre Slovákov žijúcich v okrese Komárno, ale aj v priľahlých oblastiach, vrátane Slovákov žijúcich v Maďarsku.
Budeme sa aj naďalej uchádzať o granty a podporu sponzorov, ale bude pre nás jednoduchšie podporovať slovenskú kultúru v regióne. Tiež by to znamenalo, že školy – naše deti, sa dostanú ku kultúre oveľa jednoduchšie.
Matica slovenská by tak mala zabezpečený chod dôležitého pracoviska v Komárne.
V nasledujúcom období 5 rokov, by sme v spolupráci s odbornými garantami pracovali na vzniku profesionálneho súboru.
Prečo je potrebná systémová pomoc štátu?
Tým, že celá tvorba stojí a padá na dobrovoľníckej báze a MS, ale ani mesto Komárno, aktuálne už nemajú prostriedky na udržanie chodu takejto inštitúcie, je naša činnosť ohrozená.
Minuloročná energetická kríza takmer zapríčinila krach budovy Domu MS, čo by okamžite ukončilo všetky aktivity a zapríčinilo zastavenie činnosti jediného slovenského divadla v okrese. Len spontánna finančná zbierka divákov, najmä súboristov okolo Rebelov a Dramaťáku a aktuálna systémová pomoc mesta, zastavila už istý krach.
V Komárne, 9. novembra 2023 spracoval: Jozef Černek, riaditeľ DMS Komárno predseda občianskeho združenia Dramaťák a Rebeli +421 905 405 455 www.dramatak.eu www.rebeli.sk www.dmskomarno.sk
Dodnes sa často hovorí o chodbe, ktorá má viesť na pravý breh Dunaja (do Maďarska). Počas 40-ročného výskumu sa ale žiadna dokumentácia, ktorá by hovorila o existencii tunela pod Dunajom, nenašla, a to ani vo vojenských archívoch v Budapešti či vo Viedni. Dlhoročný výskum priamo v teréne túto teóriu rovnako nepotvrdil.
V prípade budovania ochranných opatrení v rámci vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros sa našli rôzne konštrukcie pod terénom, ktoré by mohli niečo podobné naznačovať. Išlo však vždy o pozostatky kanalizácie, ktorá, ako vieme, v minulosti bola budovaná náročnou klenutou konštrukciou väčších rozmerov a ústila priamo do toku rieky. Tieto boli z bezpečnostných dôvodov pri stavbe betónovej ochrannej hrádze, zapustenej až po geologicky nepriepustné vrstvy, zlikvidované. Pri tejto stavbe boli kryté, pod terénom zachované aj fragmenty dunajskej bašty IV. Starej pevnosti, ktorá bola začiatkom 20. storočia čiastočne zbúraná z dôvodu budovania komunikácie a železnice pozdĺž prístavu
Takéto pozostatky stavebných konštrukcií môžu viesť k rôznym konšpiračným záverom, ako sú tunely pod riekou a tzv. „katakomby“ pod mestom.
Aj v tom druhom prípade išlo zatiaľ vždy o kanalizáciu, respektíve pivnice, teda podzemné podlažia budov, ktorých nadstavba už v minulosti mohla padnúť za obeť napríklad viacerým zemetraseniam.
V prípade spomínaného tunela pod Dunajom musíme brať do úvahy, že aj dnes, s použitím modernej techniky, by to bola nesmierne náročná úloha, ktorá by si vyžiadala neúnosné finančné náklady. Otázkou je, z akých dôvodov by pred niekoľkými storočiami niečo takého stavali? Z vojenskostrategického hľadiska by to bola úplne zbytočná investícia, ktorá by nespĺňala žiadny účel.
autor textu Jozef Černek
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
vedeli ste, že na Nádvorí Európy v Komárne môžete stretnúť Kristovho šampióna, ktorému dodnes v celej Európe v nedeľu na poludnie zvonia zvony z príkazu pápeža?
Takéto, ale aj iné legendy, príbehy a vlastne úplne všetko o našom mestečku nájdete v našej novej knihe LEGENDY KOMÁRNA, ktorú si teraz môžete kúpiť v predpredaji do 13.10.2023 za 22 € (neskôr 27,50 € ).
Bol raz jeden deň a ten deň priniesol krásny nápad.
Nápad napísať knižku o našom mestečku Komárno, ktoré v sebe ukrýva neobyčajné čaro. Mnohí z nás, ktorí tu roky žijeme, ani nevieme, čo všetko sa tu nachádza. Aké legendy má Komárno za sebou, čo je to za budova, okolo ktorej chodíme každé ráno do práce či školy. Alebo kedy vlastne bola postavená škola, do ktorej sme roky chodili? V tejto knižke nájdete úplne všetko, všetko, čo má Komárno v sebe. Všetky krásne budovy, mosty, sochy, ale aj osobnosti, ktoré sa tu narodili alebo s ním majú niečo spoločné. Legendy a príbehy, ktoré sa tu odohrali a vytvorili tak zaujímavú históriu, ktorú si takýmto spôsobom môžeme pripomenúť.
Autormi knižky sú Jozef Černek, Eva Dénesová, Ľudovít Gráfel a kolektív
A tak sa tieto tri hlavy spojili a vyrozprávali nám príbehy, ktoré ste ešte nikdy nepočuli a možno aj také, ktoré ste už počuli, ale radi by ste si ich pripomenuli.
Kniha LEGENDY KOMÁRNA je jedinečný projekt, ktorý nám priblíži históriu mesta Komárno a prenesie nás v čase. Obsahuje množstvo informácií, fotiek z histórie, ale aj zo súčasnosti. Dozviete sa všetko o miestnej gastronómii, športoch, či o zaujímavých príbehoch zo života osobností.
LEGENDY KOMÁRNA je kniha historických pamiatok , legiend , povestí, osobností, príbehov a zaujímavostí
Fotografie zo svojich zbierok a archívov poskytli: Ľudovít Gráfel, Eva Dénesová, Jozef Černek, archív TASR, Martin Kučera, Milan Uhrin, Henrich Mišovič, Milan Drozd, Angelika Kopják, Samuel Janiš, Andrej Ozimy, László Pinke, Márta Panyi, Richárd Wojtowicz, Örs Orosz, Mihály Bihary, József Stefankovics, Lukáš Droppan, Peter Varga, Vlado Vojtel, Bohuslav Zemiar, Alojz Zemaník. Fotografie boli použité aj z kníh Michala Máczu, z archívov Slovenských rebelov, Dramaťáku, Divadla Komora, ale aj z facebookovej stránky Komárňanský fotoalbum, Tripy po Slovensku a z ďalších verejne dostupných zdrojov. Editácie a grafické úpravy: Lucia Mokošová Preklady: Friderika Hodossyová Prvá korektúra a pripomienky: Jana Pipíšková
Slová jedného z autorov…
Kto je autorom myšlienky Legiend a tohto úvodu? Nuž ja, Jozef. Sám o sebe nie som nikým a ničím výnimočný. Ak sa dá o mne povedať niečo zaujímavé, tak to, že som si skúsil všeličo, a to od sprevádzania, tancovania či hrania, až po riaditeľovanie rôznych inštitúcií. Predovšetkým som ale režisér, hoci nie vyučený. Študoval som etnológiu, ale školu som neukončil. Napriek tomu, práve vďaka môjmu štúdiu na UKF v Nitre, som paradoxne aj scenáristom. Boli to hlavne naše dielka, ktoré nás k Legendám priviedli.
Svoje tajomstvo si zobral do hrobu, a preto stráži pevnosť dodnes. Prezradí ho, až keď bude najhoršie. Zveril mu ho otec svojej na smrteľnej posteli, no Szilárd už nemal možnosť odovzdať ho ďalej.
Szilárd bol kedysi mladý a odvážny vojak, ktorý slúžil v pevnosti. Jeho otec bol veliteľom a tajomstvo, o ktoré sa so synom podelil, mal chrániť za každú cenu. Prezradil mu, že v podzemí pevnosti sa nachádza vstup do tajnej chodby. Kde presne to je, vedel iba on a po jeho smrti už aj Szilárd. Chodba údajne spája pravú a ľavú časť mesta, ktoré rozdeľuje rieka. Kedysi slúžila na zásobovanie, avšak po tom, ako sa postavil nový most, už nebola potrebná. Nezasypali ju, lebo raz by mohla byť tou najsilnejšou zbraňou obrancov Komárna. Vďaka nej bude možné dostať sa nepriateľovi za chrbát.
Szilárd prisahal, že bude tajomstvo chrániť a nikdy ho nevyzradí. Po tom, ako jeho otec naposledy vydýchol, sa práve Szilárd stal novým veliteľom pevnosti a pokračoval v jeho šľapajach. Jedného dňa, keď sa Szilárd prechádzal po hradbách, zbadal na obzore nepriateľské vojsko, ktoré sa k nim blížilo. Vedel, že musí urobiť všetko preto, aby zachránil svoje mesto. Rozhodol sa ho brániť vlastným telom.
Bitka bola krutá a neúprosná. Szilárd bojoval srdnato a odvážne, no napokon padol pre ťažké rany nepriateľov. Podarilo sa mu ale zvolať obrancov a zdržať nepriateľské vojská natoľko, aby sa stihli zhromaždiť v pevnosti. Mesto ubránili. Aj vďaka tomu Komárno ostalo opäť nepokorené.
Szilárdovo telo zostalo ležať na bojisku. Tajomstvo o tom, že kde sa vchádza do podzemného tunela, nestihol vyzradiť nikomu. No jeho duch sa nevzdal. Od toho dňa stráži Szilárd pevnosť a chodbu, ktorú pozná lenon. Jeho prítomnosť je cítiť v každom kúte tohto starobylého opevnenia a jeho sila sa prejavuje vtedy, keď je mesto v ohrození. Hovorí sa, že Szilárd tajomstvo prezradí len vtedy, keď bude situácia najhoršia a osud Komárna bude visieť na vlásku.
Naše rozprávanie začneme skvostom nášho mesta a národnou kultúrnou pamiatkou.
HHHHHHH
V polovici 19. storočia sa stal komárňanský pevnostný systém najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Aby bolo možné v plnej miere pochopiť existenciu takéhoto obrovského fortifikačného diela na sútoku riek Dunaj a Váh, je dobré stručne si pripomenúť historický vývoj obranných foriem v Komárne. Situovanie pevnosti predurčilo výhodné strategické miesto, a to sútok Váhu a Dunaja s brodom a v neposlednej miere i križovatka obchodných ciest vedúcich z dolín riek Váhu, Nitry a Žitavy. Ovládanie takéhoto jedinečného prievozu a rušného dopravného ohniska znamenalo panstvo nad celou okolitou krajinou.
Strategický význam predmetnej lokality pravdepodobne ako prví ocenili Rimania, ktorí pozdĺž Dunaja vybudovali obranný systém – Limes Romanus. Územie dnešného Komárna bolo strategicky v dosahu Brigetia, vybudovaného východne od súčasného mesta Komárna, na pravom brehu Dunaja. Cisár Marcus Aurelius (161 – 180) vydal po porážke Kvádov v roku 171 rozkaz stavať pevnosti aj na ľavom brehu rieky. Jedným z týchto opevnených vojenských táborov je Celemantia (Leányvár) v chotári obce Iža, štyri kilometre od Komárna. To, že či už stál alebo nestál na mieste komárňanskej pevnosti podobný rímsky kastel či burgus, sa nám v súčasnosti nepodarí objasniť.
Lokácia dnešnej komárňanskej pevnosti, jej osídlenie či využitie na obranné ciele sa spomína v Anonymovom (žil za vlády Bela III., 1173 – 1196) diele Gesta Hungarorum. V období tatárskych vpádov, keď bola veľká časť nášho územia spustošená, sa dokázalo ubrániť len niekoľko silných hradov. Medzi ne patrilo i Komárno, o ktorom sa zmieňuje jeden z listov kráľa Bela IV. z roku 1245. Po ústupe Tatárov z Uhorska, kráľ podporujúci rozkvet stredovekých miest (aby sa mohol opierať o silnejúce meštianstvo), v krátkom čase udeľuje 25 mestám veľké výsady, medzi nimi – v roku 1265 – i mestské práva Komárnu. Vtedajším majiteľom komárňanského hradu bol komorný gróf Henok (Henul), po ňom Walter, ktorý ho zveľaďoval a opevňoval silnými kamennými múrmi. Vznik prvej murovanej pevnosti v Komárne môžeme teda datovať okolo rokov 1265 – 1268.
Od 13. storočia do obdobia panovania kráľa Mateja Korvína (1458 – 1490) máme o komárňanskom hrade neúplné poznatky. V roku 1317 sa za jeho hradbami bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi I. Róbertovi. V roku 1333 hrad získava výmenou za iný majster Donch, zvolenský župan. Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína, ktorá bola vykonaná talianskymi majstrami. Dvorný dejepisár Bonfini ho menovite vyzdvihuje medzi najvýznamnejšie stavby panovníka. I keď nemáme k dispozícii nijaké vyobrazenia z tohto obdobia, na základe písomných dokumentov môžeme stanoviť, že komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Staviteľov viedli hlavne umelecké hľadiská, zdokonaľovanie opevnenia bolo len druhoradé, čo rozhodlo o vtedajšej podobe hradu.
Charakter hradu a ďalší smer jeho vývoja zmenili až vyše poldruha storočia trvajúce turecké vojny. Na celom svete sa po vynájdení dela radikálne zmenili základné zásady výstavby hradov. Delo urobilo zastaranými všetky pevnosti, postavené na obranu proti stredovekým dobyvačným prostriedkom. V prípade komárňanského hradu už v roku 1527, keď vojská Ferdinanda I. pol dňa ostreľovali hrad, bolo dokázané, že stredoveké hradby nie sú schopné odolávať delostreleckej paľbe.
Po obsadení Budína Turkami v roku 1541 bol Ferdinand I. nútený zdokonaľovať fortifikácie a budovať nové, a to modernejšie. Vyhotovením plánu komárňanskej pevnosti pravdepodobne poverili Pietra Ferraboscu, ktorý navrhol viacuhlový baštový systém.
Dňa 23. marca 1546 sa začala výstavba baštovej pevnosti. Murárske práce usmerňoval Giovanni Maria de Speciecasa, po ňom Di Dalmatio Bartolagi, vodné stavby Mathias Dusco, Venzel Cservenka a Paul Puls. Dozorcovia výstavby boli: Michael Schick (1546 – 1550), Leonhard Müller (od roku 1550) a Francisco Benigno (po roku 1552). Stavebným majstrom bol v roku 1550 Ihon Maria de Speciecasa. Fortifikačné práce viedol v roku 1551 D. Castaldo. Podľa hlásenia Francisca Benigna sa v roku 1557 zdokonaľovali už len zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Tým sa i ukončila výstavba tzv. Starej pevnosti. Rok 1550 na pamätnej tabuli nad bránou pevnosti označuje podľa všetkého rok stavby portálu.
Považujeme za pravdepodobné, že stavitelia pevnosti nemali dostatočné skúsenosti a hlavne nepoznali vzťahy terénu ku geologickému podložiu, pretože jarná povodeň v roku 1570 spôsobila také obrovské škody, až sa zrútila časť kurtín (podľa hlásenia hlavného stavebného dozorcu kapitanátu Urbana Süessa – vyslaného do Komárna). Pod vedením U. Süessa bola pevnosť v rokoch 1572 – 1592 znovu postavená. Na týchto prácach sa podieľali svojimi odbornými posudkami ďalší zahraniční experti: Nemec Daniel Speckle a Talian Carlo Theti. Nová, podľa talianskeho vzoru navrhnutá, zdokonalená a prebudovaná pevnosť zažila zaťažkávajúcu skúšku v roku 1594, keď sinanský paša so svojím stotisícovým vojskom mesiac bez úspechu obliehal pevnosť.
Obliehanie Komárna v roku 1594
Z výstavby pevnosti tej doby (z roku 1572) už máme presnú pôdorysnú schému, ktorá svedčí o tom, že tvar obvodových obranných zoskupení sa dodnes vôbec nezmenil.
Prvá schéma pôdorysu Starej pevnosti z roku 1572
K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I. (1658 – 1705), keď v rokoch 1663 – 1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná reťaz prelomila. Z tohto podnetu nariaďuje Leopold I. výstavbu hlavne dvoch pevností: pevnosti Leopoldov, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a tzv. Novú pevnosť v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do roku 1663, keď boli vykonávané len práce na zemných valoch. Po roku 1663 sa začala druhá etapa výstavby, počas ktorej namiesto dočasných zemných valov postupne budovali bašty a kurtíny z kameňa a pálených tehál. Práce sa uskutočnili na základe projektov francúzskeho inžiniera Franza Wymesa, s využitím poznatkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v roku 1673.
Priblížime si túto baštovú dvojpevnosť (Stará a Nová pevnosť) podľa medirytiny G. Bouttatsa, vyhotovenej na základe projektov F. Wymesa. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare tak, ako ju vybudovali v 16. storočí. Prehĺbili a rozšírili len vodnú priekopu, ktorá ju delila od Novej pevnosti. Pred hlavnou bránou Starej pevnosti bol vybudovaný nepravidelný ravelín so zalomenou prístupovou cestou, ktorý chránil vstup do pevnosti podobne ako cornichon.
Nová pevnosť budovaná v 17. storočí splnila dávnejšiu myšlienku zosilnenia Starej pevnosti. Bola na väčšej rozlohe ako stará, tiež v tvare päťuholníka a jej dve východné bašty sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným baštám Starej pevnosti. Z piatich bášt Novej pevnosti bola najväčšia západná (stredná) s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od nej boli situované dva ravelíny, z ktorých južný s padacím mostom mal i úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti, ktorá bola umiestnená v strede kurtíny medzi západnou a južnou baštou.
Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar Novej pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy, z ktorých do priekopy vyúsťovalo niekoľko poterien. Okolo Starej a Novej pevnosti postavili v tomto období i kontreskarpy s krytou cestou a niekoľkými zhromaždiskami. Na uvedenom pláne Gaspara Bouttatsa sa zachovali aj pomenovania jednotlivých článkov Novej pevnosti: juhovýchodná bašta – sv. Krištofa, juhozápadná bašta – anjela strážneho, západná (stredná) bašta – Madony, severozápadná bašta – sv. Xavera, severovýchodná bašta – sv. Ľudovíta, severný ravelín – cisára a južný ravelín – cisárovnej.
Pôdorys Starej a Novej pevnosti s pomenovaním jednotlivých fortifikačných článkov z konca 17. storočia
V druhej polovici 17. storočia predstavovala komárňanská pevnosť na svoju dobu vyspelú a dokonalú fortifikačnú stavbu na našom území a jednu z prvých svojho typu v strednej Európe.
Ten istý osud, aký postihol mnohé budovy mesta po obrovskej povodni v roku 1682, čakal i mohutnú dvojpevnosť. Cisár Leopold I. priznal Komárnu dostatok finančných prostriedkov na opravu hradieb a na úpravu valov bol k dispozícii Dieppenthalov pluk. Opravená pevnosť prežívala posledné boje tureckých vojen v roku 1683, keď spojenci Turkov, kuruci Imricha Thökölyho, nastúpili pod jej hradbami. Obliehanie a dobývanie komárňanskej pevnosti sa však opäť skončilo neúspešne. Turecká armáda utrpela v roku 1683 pod Viedňou závažnú porážku. Tým sa začala 16-ročná vojna, počas ktorej sa celé Uhorsko oslobodilo spod tureckého jarma. Táto zmena znamenala podstatný prevrat v živote Komárna. Hraničná pevnosť strácala na svojom význame a starostlivosť o údržbu pevnosti klesla na minimum.
Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783, a to najmä druhé, epicentrum ktorého bolo v blízkosti pevnosti, na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu odvelilo z nej svoje vojská. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe. Podnet na obnovu pevnosti dali až napoleonské vojny v roku 1808.
Priebeh a podmienky vzniku a výstavby
Vplyvom napoleonských vojen sa začala posledná expanzia výstavby pevnostného systému Komárna. Hlavné vojnové udalosti v rokoch 1800 – 1805 usmerňovali pozornosť vojenského vedenia, ktoré si potrebovalo pri Dunaji zabezpečiť strategické postavenie proti Napoleonovi, opäť na Komárno. Pri tejto príležitosti sa budovalo z tehál aj severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy.
Túto činnosť môžeme nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta 1808 a 4. septembra toho istého roka boli i dokončené. V rámci ďalších prác sa na nádvorí v roku 1810 vystavala obrovská kasáreň v pôdorysnom v tvare písmena „U“, rovnobežne s kurtínami, a v jej vnútornom priestore na južnej strane postavili v roku 1815 veliteľskú budovu. V prvej polovici 19. storočia, v rokoch 1827 – 1839, bola prestavaná aj Stará pevnosť. Popri obvodových múrov vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenie v baštách.
Od roku 1807, v ktorom Komárno navštívil aj cisár František I. (1792 – 1835), sa začala i rozsiahla projekčná činnosť. Plány pevnostného systému, ktorý slúžil pôvodne pre dvestotisícové vojsko, sa po konečnú realizáciu viackrát zmenili. Prvý veľkolepý návrh pochádza z roku 1810, no nemohol sa rePriebeh a podmienky vzniku a výstavby alizovať, pretože si vyžadoval neúnosné finančné náklady. Musíme však konštatovať, že svojím prvým impulzom inšpiroval nasledujúcich tvorcov a svojou koncepciou ovplyvnil vznik novodobého pevnostného systému Komárna. Rad ďalších projektov je už o niečo skromnejší a najmä tie, čo pochádzajú z rokov 1866 – 1867 sa približujú zámerom vojenskej moci i k dnešnému tvaru obranných zoskupení.
Za termín dokončenia výstavby všetkých komponentov pevnostného súboru považujeme rok 1877. Mapa z roku 1876 tzv. „Plan der Befestigungen von Comorn“ predstavuje už skutočný stav dobudovaného pevnostného komplexu, i keď na Igmándskej pevnosti, ako poslednom objekte, sa ešte rok pracovalo na ukončení.
Slávne Komárňanské bitky v rokoch 1848 – 1849
Prvé mestské výsady udelil Komárnu 1. apríla 1265 Belo IV. O rozvoj mesta sa najviac zaslúžil zrejme Matej Korvín (* 23. február 1443, Kluž – † 6. apríl 1940, Viedeň). Matej Korvín bol v rokoch 1458 až 1490 uhorský a chorvátsky kráľ, od 1486 rakúsky vojvoda a od 1469 si nárokoval aj titul českého kráľa. Pochádzal z rodu Huňadyovcov a jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. Počas Matejovej vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Komárna. Dal vybudovať na komárňanskom hrade renesančný palác a strategickú polohu mesta využil na vybudovanie kráľovskej flotily.
palatínska línia
Prenesením ťažiska obrany na prstenec tvrdzí (fortov), obklopujúcich ústrednú pevnosť, vznikol v 19. storočí nový fortifikačný systém nazývaný tiež fortovou pevnosťou. Tvorili ju dva prvky: Stará pevnosť (často nazývaná aj citadela) a spomenutý prstenec predsunutých tvrdzí. Teoretické princípy fortových pevností sa realizovali vo väčšine európskych štátov, ako napr. zosilnená obrana Terezína a Olomouca v 50. rokoch 19. storočia systémom predsunutých pevnôstok. V Poľsku napr. opevnenie Varšavy, Poznane, Krakova a najmä pevnosti Modlin, ktorého prvá fáza (1806 – 1812) a druhá fáza (1830 – 1840) sú svojou koncepciou podobné Komárnu. S vynálezom ryhovaných delových hlavní sa v roku 1859 ťažisko obrany pevnostných komplexov presúva z vlastného polygónu na forty a na obranné reťaze vysunuté do predpolia. V 19. storočí podmienili fortifikačnú činnosť habsburskej monarchie hlavne dve medzinárodné situácie: začiatkom storočia – dobyvačné vojny Napoleona I. Bonaparteho, v druhej polovici – rozpory medzi Pruskom a Rakúskom.
Prvým krokom k budovaniu Palatínskej línie bola výstavba predsunutej dočasnej pevnostnej línie, pozostávajúcej zo šiestich reduitov pospájaných valmi, ktoré boli vysunuté približne na tri kilometre od ústrednej pevnosti (citadely). Opevňovacie práce usmerňoval palatín Jozef a na jeho počesť bola pomenovaná „Palatínskou líniou“ (Palatinal Verschanzungen, Palatinallinie, Linea Palatinale).
Na jej mieste sa v rokoch 1839 – 1847 vystavala z pevného stavebného materiálu obranná reťaz novopruského typu – dôležitý článok fortovej pevnosti, i keď sa nevyznačovala uzavretou dispozíciou ako ostatné predsunuté forty. Pozostáva z piatich päťuhlových bášt, spojených ďalšími fortifikačnými článkami v jednu súvislú reťaz. Niet pochýb, že ide o vrcholenie a doznievanie baštového systému s využitím všetkých dovtedajších skúseností a foriem obranného boja. Dokladajú prechod od baštového systému k novým obranným formám, pretože rozšírenie používania železobetónu a pancierových kopúl prináša koncom 19. storočia zásadnú zmenu v spôsobe realizácie obranných stavieb.
Kreslená konštrukcia bašty s Bratislavskou bránou
Vážska línia
Prusko-rakúska vojna v roku 1866 determinovala výstavbu vážskej obrannej reťaze, a to skoro o dvadsať rokov po dobudovaní Palatínskej línie, čo sa v podstate odráža i na jej koncepcii a dispozícii. Líniu tvorilo šesť fortifikačných objektov (VI. – XI.). Jadro bašty VI. tvorí už typický fort so schopnosťou samostatnej bodovej obrany. Možno ho porovnať s pevnosťou Citadella na hore Gellért v Budíne z toho istého obdobia. Jadro bašty VII. tvorí reduit s pôdorysom v tvare „U“. Ďalšie fortifikačné objekty (VIII., VIII 1/2., IX., X.) sa uvádzajú v pôvodnej výkresovej dokumentácii ako batérie a sú objemovo neporovnateľne menšie ako predošlé. Striedmosť tejto línie oproti Palatínskej vyplýva z toho, ako je situovaná – je orientovaná pozdĺž Váhu, čiže mala svoje predpolie čiastočne zabezpečené širokým vodným tokom. Posledný fortifikačný článok (XI.), z ktorého sa zachovala neogotická hlavná brána, plnil zakončujúcu funkciu Vážskej línie s napojením na vonkajšie články Novej pevnosti a s predsunutými kontragardami (envelopou) na Starú pevnosť.
Kreslená rekonštrukcia bašty VII
Československá armáda v Komárne v roku 1919
Pevnostný systém Komárna, ktorý sa dnes nachádza na území dvoch štátov, má všetky predpoklady stať sa svetovým kultúrnym dedičstvom.
ggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggg
Keď berieme do úvahy celé obdobie budovania baštových opevnení (16. až 19. storočie), isto nachádzame nespočetné množstvo pamiatok podobného charakteru na rôznych miestach vo svete. Sústredené sú najmä na území európskych krajín (na severe napr. Suomenlinna vo Fínsku a na juhu Valetta na Malte). Zo susedných štátov sú to napr. Jozefov a Terezín v Českej republike, Modlin a Torun v Poľsku a pod. Nachádzajú sa však aj v Mexiku a na viacerých pobrežných miestach Atlantického oceánu.
Stavebná činnosť na objektoch Novej pevnosti
Jedinečnosť komárňanských pevností spočíva:
I. Vo veľkosti, teda v rozsahu objektov, ktoré boli schopné pojať 200 000-člennú armádu. Najsilnejšia a najväčšia habsburská pevnosť rakúsko-uhorskej monarchie bola útočiskom cisára.
II. Pevnosť nikdy nebola dobytá – ani v období tureckých obliehaní v 16. a 17. storočí, ani počas dávnych revolučných rokov 1848 – 1849.
III. V monumentálnosti a v spôsobe technického, ako aj architektonického riešenia.
IV. V dobrom stavebno-technickom stave zachovaných objektov, ktoré môžu po revitalizácii spĺňať funkcie nadregionálneho charakteru. Obnova a rekonštrukcia do pôvodného stavu umožní prezentáciu významnej kultúrnej pamiatky, ktorá v našej republike nemá obdoby. Odráža posledné úsilie fortifikačného staviteľstva svojho druhu z 19. storočia a umožňuje i vytvorenie rekreačno-oddychovej zóny pre obyvateľov Komárna, ako i pre rozrastajúci sa medzinárodný turistický ruch v meste.
Uplynulo už dvadsať rokov, odkedy mesto prevzalo komárňanskú pevnosť od Ozbrojených síl SR. Vtedajší primátor Tibor Bastrnák poveril v mene Komárna prevzatím nehnuteľnosti viceprimátorku Évu Hortai a Ľudovíta Gráfela (v tom čase prednosta mestského úradu).
