SOCHY, PAMÄTNÉ TABULE A UMELECKO-REMESELNÉ DIELA NA NÁDVORÍ EURÓPY V KOMÁRNE
Základný kameň výstavby Nádvoria Európy bol položený 23. februára 1999, Nádvorie Európy bolo slávnostne odovzdané 16. decembra 2000. Jeho architektonický výraz určujú jednotlivé budovy predstavujúce v štylizovanej forme architektúru európskych krajín a typických regiónov – týmto sa stáva aj dokladom našej súčasnosti: doby, ktorá sa príznačne nesie v znamení snahy o zjednotenie krajín a obrodu európskych duchovných a kultúrno-spoločenských hodnôt. Základnou ideovou myšlienkou Nádvoria Európy je anticipovať duchovné bohatstvo európskej spolupatričnosti, spoločných koreňov európskej kultúry a tradícií.
ffffffffffffffffffffffffffff
A. GALÉRIA EURÓPY – GALÉRIA SÔCH PANOVNÍKOV A SVÄTCOV
Galéria Európy – galéria sôch panovníkov a svätcov prezentuje panovníkov a svätcov, ktorí sa zapísali do dejín Európy alebo mesta Komárna (sochy sa nachádzajú bezprostredne na Nádvorí Európy), ako aj významné historické osobnosti spoločenského, kultúrneho a politického života (sochy sú umiestnené na rozhraní Nádvoria Európy a na nádvorí býv. Zichyho paláca). Jej kultúrny význam spočíva v dotváraní spoločenského povedomia o pripomínaní si osobností, ktoré spoluurčovali dejiny Európy, v snahe o podporu poznávania tradičných spoločenských hodnôt, ktoré charakterizujú súčasnosť i dejiny európskej kultúry a dávajú jej pečať jedinečnosti a nezameniteľnosti. V neposlednej miere je príspevkom k podpore poznania dejín, kultúry a umenia Európy.
Realizáciu Galérie Európy – galérie sôch panovníkov a svätcov zabezpečuje občianske združenie Palatinus, ktoré vzniklo v decembri roku 1999 s cieľom ochraňovať a zveľaďovať architektonické a kultúrno-historické dedičstvo Komárna a jeho regiónu, s cieľom uctenia si tých významných osobností, ktorých život a činnosť sú úzko späté s mestom, regiónom a našou kultúrou.
Sochy sú celofigurálne, vysoké 1,35 m (okrem sochy sv. Ladislava, ktorá je vysoká 1,7 m). Diela sú umiestnené na betónovom, kamennými platňami obloženom 2,5 m vysokom pilieri.
jjjjjjj
1. Socha sv. Štefana kráľa (slávnostné odhalenie 17. dec. 2000) :
v pravej nike na bráne domu Vatikán, v súčasnosti je v reštaurátorskom ateliéri, materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Kráľ je zobrazený s atribútmi: zlátenou korunou na hlave, zláteným zemským jablkom v ruke (ako symbolom svetskej a cirkevnej moci), s mečom pri boku. Na podstavci je reliéfny nápis STEPHANUS REX (kráľ Štefan). Na bráne Vatikánskeho domu sa nachádzajú aj okrúhle štukové reliéfy – zobrazujú averz a reverz strieborných denárov, prvých uhorských mincí, ktoré dal Štefan I. raziť (averz so zobrazením ruky držiacej kopiju so zástavou, s kruhopisom LANCEA REGIS (kopija kráľa), reverz so štylizovanou kráľovskou korunou s nápisom REX a s kruhopisom REGIA CIVITATIS (kráľovské mesto). Lancea regis je relikviou, o ktorej sa píše aj v kódexe Ademari Cabannensis, v ktorom Otto III., cisár Rímsko-nemeckej ríše, dáva sv. Štefanovi povolenie nosiť svätú kopiju. Vo vrchole domu Vatikán je Svätoštefanská koruna s typickým nakloneným krížom.
Štefan I. Uhorský alebo Štefan Veľký (okolo r. 975, Ostrihom – 15. aug. 1038, Ostrihom alebo Stoličný Belehrad): v r. 995 – 997 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v r. 997 – 1000 veľkoknieža Uhorska, od r. 1000 prvý kráľ Uhorska (podľa tradície korunovaný na Vianoce r. 1000). Svätorečený v r. 1038 v Stoličnom Belehrade, hlavný patrón Uhorska – sviatok má 20. augusta. Zakladateľ Uhorského kráľovstva, šíriteľ kresťanstva v strednej Európe. Vytvoril pevné kráľovstvo spočívajúce na systéme žúp, centrom jednej zo žúp sa stal aj hrad v Komárne.
(Rodičia sv. Štefana: uhorské veľkoknieža Gejza a Šarolta, dcéra sedmohradského kniežaťa Gyulu II.).
2. Socha Blahoslavenej Gizely Bavorskej (slávnostné odhalenie 17. dec. 2000):
v ľavej nike na bráne domu Vatikán, v súčasnosti je v reštaurátorskom ateliéri, materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Kráľovná je zobrazená so zlátenou korunou na hlave, ľavou rukou pridŕža na hrudi maketu kostola ako odkaz na jej zásluhu pri zakladaní kostolov, kláštorov a podpore duchovenstva v kráľovstve. Na podstavci je reliéfny nápis GISILA REGINA (kráľovná Gizela).
Blahoslavená Gizela Bavorská (asi 985, Abbach pri Regensburgu – 7. máj 1060, kláštor Niedernburg-Pasov): dcéra bavorského vojvodu Henricha II., manželka Štefana I. Uhorského, prvá uhorská kráľovná, po smrti manžela abatiša benediktínskeho kláštora v bavorskom Niedernburgu.
ffffffffffffffffffffff
3. Socha sv. Ladislava kráľa (slávnostné odhalenie 15. dec. 2001):
na polostĺpe brány sv. Ladislava (dom Andorra – fasáda z Jókaiho ul.), materiál: biely umelý kameň, autor: akad. soch. Gyula/Július Mag (SK).
Rytiersky kráľ je zobrazený v plášti, s mečom a bojovou sekerou v ruke, ktorou podľa legendy nechal zo skaly vytrysknúť prameň, aby uhasil smäd svojich vojsk. Podoba kráľa je prevzatá z relikviáru sv. Ladislava – tzv. hermy sv. Ladislava (uložená je v Bazilike minor Nanebovzatia Panny Márie v Győri, HU).
Ladislav I. Svätý (1040/45, Poľské kráľovstvo – 29. júl 1095, Nitra): v r. 1064 – 1074 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v r. 1077 – 1095 uhorský kráľ, od r. 1091 chorvátsky kráľ. Viac než polovica jeho zákonov sa týkala ochrany súkromného vlastníctva, tresty za porušenie boli priam drakonické (napr. za krádež mohol byť vinník hoc aj obesený, ak náhodou našiel útočisko v niektorom kostole potrestali ho len oslepením, ale dieťa staršie ako desať rokov bolo predané do otroctva). Bol odvážnym a bojovným kráľom, viedol úspešné vojnové ťaženia na východe, ktoré uchránili európsku civilizáciu i kresťanstvo pred nájazdmi pohanských kmeňov (Pečenehov, Úzov a Kumánov) do Karpatskej kotliny. K jeho menu sa viaže svätorečenie prvých uhorských svätcov (sv. Štefana I. a jeho syna sv. Imricha, sv. Gerharda biskupa – sv. Gellérta, pustovníkov sv. Svorada a sv. Benedikta).
(Rodičia sv. Ladislava: uhorský kráľ Belo I. a Rycheza Adelaida Piastovská, dcéra poľského kniežaťa Meška I.).
(zdroj fotografie http://www.europeplace.com/page.asp?prg=article&menumainid=24&lang=svk)
jjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjjj
4. Socha kráľa Bela IV. (slávnostné odhalenie 20. marec 2002):
na opornom pilieri brány Bela IV. (dom Anglicko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Kráľ je zobrazený s korunou, v plášti, s mečom v pravej ruke, druhou pridŕža štít s vyobrazením tzv. erbových arpádovských brvien. Na podstavci sochy nápis REX BELA IV.
Kráľ Belo IV. z rodu Arpádovcov (november 1206 – 3. máj 1270, kláštor na Zajačom ostrove, dnes Margitsziget v Budapešti): 1220 – 1226 slavónsky údelný vojvoda, 1226 – 1235 sedmohradský údelný vojvoda, 1235 – 1270 uhorský kráľ (korunovaný v r. 1214). V polovici marca r. 1241 prelomili tatárske kmene horský priechod Verecke v Karpatoch (dnešná Ukrajina, býv. Podkarpatská Rus) a s obrovským vojskom vtrhli do Karpatskej kotliny. Dňa 11. apríla premohli vojsko kráľa Bela IV. na brehoch rieky Slanej (dnes pusta Muhi v Maďarsku), vyplienili temer celú krajinu, v marci r. 1242, odtiahli. Straty boli obrovské, zahynula temer polovica z 2,2 miliónov obyvateľov krajiny. Komárňanský hrad sa však Turkom nepodarilo dobyť. V dobe po tatárskom vpáde kráľ Belo IV. vo veľkej miere podporil rozvoj a výstavbu miest. Za jeho panovania vzniklo na území Slovenska asi 30 privilegovaných miest. V r. 1265 tak vzniklo zlúčením osád nachádzajúcich sa v okolí komárňanského hradu: „villa Sant Andrae“ (osada sv. Ondreja), „villa Camarum“ (osada Kamarum), „villa Kezu“ (osada Kesi) mesto Komárno, ktorému kráľ udelil mestské práva podľa budínskeho vzoru. (Rodičia Bela IV.: uhorský kráľ Ondrej II. a Gertrúda, dcéra istrijsko-kranského markgrófa a meranského vojvodu Bertolda IV.).
HHHHHHHH
5. Socha kráľa Žigmunda Luxemburského (slávnostné odhalenie 31. okt. 2003):
na samostatnom pilieri pred domom Slovensko (pred pôvodným peším vchodom do podzemnej garáže na 2. podzemnom podlaží Nádvoria Európy), materiál: bronz, autor: akad. soch. Peter Gáspár (SK).
Kráľ je zobrazený s korunou, v bohato nariasenom a zdobenom plášti, v pravej ruke má meč, ľavú ruku má položenú na štíte s vyobrazením združeného erbu Uhorského kráľovstva, Českého kráľovstva a Rímsko-nemeckého cisárstva. Na pilieri je rytý zlátený nápis SIGISMUNDUS REX.
Žigmund Luxemburský (14. febr. 1368, Norimberg – 9. dec. 1437, Znojmo): 1387 – 1437 uhorský kráľ (korunovaný 31. marca 1387), 1378 – 1388 brandenburský markgróf, 1419 – 1420 a 1436 – 1437 český kráľ, 1410 – 1437 nemecký kráľ, 1433 – 1437 rímsky cisár. Jeden z najväčších európskych panovníkov. Jeho zásluhou bola ukončená pápežská schizma, ktorá trvala od r. 1378 – zorganizoval a viedol koncil v Kostnici (1414 – 1418), ktorého výsledkom bola voľba nového pápeža (temnou stránkou koncilu bolo upálenie českého reformátora majstra Jána Husa – napriek tomu, že sa kráľ ochranným glejtom zaručil za jeho bezpečnosť, po tomto ho v Česku začali prezývať „líška ryšavá“). Jeho panovanie znamenalo pre Uhorsko podporu rozvoja miest, menovú, súdnu a vojenskú reformu, zjednotenie mier a váh – to všetko vytvorilo z uhorského kráľovstva hospodársky i politicky stabilnú krajinu. V neďalekej Tate (HU) mal kráľovskú rezidenciu, v r. 1417 potvrdil a rozšíril mestské práva Komárna.
(Rodičia Žigmunda Luxemburského: rímsko-nemecký cisár a český kráľ Karol IV. Luxemburský a Alžbeta Pomoranská, dcéra pomoransko-wolgatského vojvodu Božislava V. Jeho druhou manželkou bola cisárovná, uhorská a česká kráľovná Barbora Celjská, s ktorou mal dcéru Alžbetu – budúcu manželku Albrechta II. Habsburského a matku kráľa Ladislava V. Pohrobka, ktorý sa narodil v Komárne).
KKKKK
6. Socha kráľa Mateja I. Korvína (sign. SZE, slávnostné odhalenie 31. okt. 2003):
na nárožnom pilieri domu Sedmohradsko, materiál: bronz, autor: Mgr. Art. Emőke Szilva (SK).
Kráľ je zobrazený ako mladý panovník s korunou, v pravej ruke má meč, ktorým pridržiava obranný štít – pavézu (s reliéfmi podľa originálneho štítu zachovaného v zbierkach Historického múzea vo Viedni: s výjavom sv. Juraja zabíjajúceho draka vo vrchole, po stranách s erbami Uhorska a rodu Hunyadi, v spodnej časti s gotickou iniciálou M), v ľavej ruke má zemské jablko. Na podstavci je reliéfny nápis MATHIAS REX.
Kráľ Matej I. (Matej Hunyadi, Matej Korvín)(24. febr. 1443, Kluž – 6. apr. 1490, Viedeň): v r. 1458 – 1490 uhorský kráľ (zvolený 24.01.1458, korunovaný 29.03.1464 v Stoličnom Belehrade, dnes Székesfehérvár, MR), 1469 – 1490 český (proti)kráľ, 1468 – 1490 moravský markgróf. Komárno bolo kráľovým obľúbeným miestom. Počas svojho panovania ho priviedol k rozkvetu – v hrade dal podľa plánov vynikajúcich staviteľov z Itálie vybudovať renesančný palác, vytvoril dunajskú lodnú flotilu kráľovských nasádnikov, udelil mestu početné výsady. Ako jediného uhorského panovníka ho zvečnili nielen kronikári a dejepisci, ale aj ľudová slovesnosť („zomrel kráľ Matej, zomrela pravda”). Bol významným mecénom umenia a vied – na kráľovský dvor povolal mnohých renesančných umelcov a humanistov z Itálie, jeho knižnica na Budínskom hrade bola vo svojej dobe pravdepodobne druhou najväčšou knižnicou na svete (po pápežskej knižnici) – mala okolo 2500 rukopisných pergamenových kódexov (tzv. korvinálie). V roku 1467 založil v Bratislave univerzitu – Academia Istropolitana. Povestná armáda Mateja Korvína (po jeho smrti sa vžilo pomenovanie „banda negra” – čierny pluk, čierne vojsko – pravdepodobne preto, lebo vtedy začali žoldnieri nosiť čierne stuhy) bola jednou z najväčších armád vtedajšej Európy, bola prvou pravidelnou a stálou uhorskou armádou (kráľov dvorný historik Antonio Bonfini udáva 20 000 jazdcov a 8 000 pešiakov na vojenskej prehliadke vo Viedenskom Novom Meste v r. 1487).
(Rodičia Mateja I. Korvína: uhorský veľmož a regent Ján Hunyadi a dolnouhorská šľachtičná Alžbeta Siládiová. Jeho prvou manželkou bola uhorská kráľovná Katarína z Poděbrad, dcéra českého kráľa Jiřího z Poděbrad, zomrela ako 14-ročná po pôrode prvého dieťaťa. Druhou manželkou bola aragónska princezná Beatrix Aragónska, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o rozvoj renesancie a humanizmu v Uhorsku).
HHHH
KKKKKK
7. Socha kráľa Ľudovíta I. (sign. Győrfi Lajos 2004, slávnostné odhalenie 1. máj 2004):
na samostatnom pilieri v severozápadnej časti Nádvoria Európy (pred domom Belgicko – Frízsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Lajos Győrfi (HU).
Kráľ je zobrazený ako panovník v strednom veku, s korunou s trojlistými anjouovskými ľaliami, v plnom pancieri a s obojručným mečom pri pravom boku. Na pilieri sochy je nápis z liatych bronzových písmen: I. LUDOVICUS REX.
Kráľ Ľudovít I., Ľudovít Veľký z Anjou (5. marec 1326, Vyšehrad, nad Dunajom – 10. sept. 1382, Trnava): 1342 – 1382 uhorský kráľ (korunovaný 21.07.1342), 1370 – 1382 poľský kráľ. Uhorský a poľský kráľ Ľudovít Veľký z Anjou zdedil po svojom otcovi, kráľovi Karolovi I. z Anjou konsolidovanú krajinu so zabezpečenými hranicami. Dokázal zabezpečiť rozkvet svojich krajín, aj keď počas svojho panovania temer neprestajne bojoval. Uhorsko siahalo za jeho vlády od Baltu takmer až po Jadran. Svojou zahraničnou politikou dosiahol významné postavenie svojej krajiny vo východnej a strednej Európe. Presadil následníctvo uhorského a poľského kráľovského trónu v ženskej línii, čo možno považovať za mimoriadny čin: jeho tretia dcéra Mária z Anjou bola prvou manželkou kráľa Žigmunda Luxemburského, vládla ako uhorská a chorvátska kráľovná od r. 1382 až do svojej smrti v r. 1395 – zomrela po páde z koňa pri pôrode prvého dieťaťa. Jeho štvrtá dcéra Hedviga vládla od r. 1384 v Poľskom kráľovstve ako Hedviga I. do svojej smrti v r. 1399; je uctievaná ako sv. Hedviga (Jadwiga), je patrónkou kráľovien a zjednotenej Európy.
(Rodičia Ľudovíta I. Veľkého: uhorský kráľ Karol I., Karol Robert z Anjou a poľská princezná Alžbeta Piastovská, dcéra poľského kráľa Vladislava I.).
ff
8. Socha kráľovnej Márie Terézie (sign. Győrfi Lajos 2004, znač. Bronzba öntötte Varga Imre, Karcag; slávnostné odhalenie 18. dec. 2004):
na samostatnom pilieri v juhovýchodnej časti Nádvoria Európy, materiál: bronz, autor: akad. soch. Lajos Győrfi (HU), do bronzu odlial Imre Varga v meste Karcag (HU).
Kráľovná je zobrazená v strednom veku, v štylizovaných dlhých dobových šatách so šnurovačkou a naberanými rukávmi so stužkami. Široký zdobený výstrih odhaľuje ramená. Ľavou rukou si v strede hrude pri výstrihu pridržuje ako klenot malú svätoštefanskú korunku. Vo vlasoch má nenápadný perlový diadém. Viac než na typické kráľovské atribúty je dôraz kladený na hrdý postoj a vladársky výraz sochy, čo podtrhuje aj prísne gesto pravej ruky s pozdvihnutým ukazovákom. Na pilieri je text z liatych bronzových písmen MARIA THERESIA REGINA a rytý zlátený text vitam et sangvinem.
Kráľovná Mária Terézia (13. máj 1717, Viedeň – 29. nov. 1780, Viedeň): v r. 1740 – 1780 uhorská kráľovná (korunovaná 25.06.1741), 1740 – 1780 česká kráľovná, 1740 – 1780 rakúska arcivojvodkyňa, po smrti svojho manžela v r. 1765 sa stala so svojím synom Jozefom II. oficiálne rímsko-nemeckým cisárom. Bola jedinou ženou, ktorá vládla na českom tróne, na uhorskom tróne bola poslednou panovníčkou v dejinách. „Vitam et sangvinem!” (Našimi životmi a krvou!) – tento významný výrok predniesla uhorská šľachta na krajinskom sneme na Bratislavskom hrade 11. sept. 1741, keď sa zaviazala hájiť záujmy panovníčky z rodu Habshurgovcov. Bol to pomerne nečakaný a prekvapivý zvrat, veď po stáročia bolo Uhorsko považované za krajinu rebelov. Vysvetľuje ho však zmenená zahranično-politická situácia: uhorské stavy považovali udržanie svojich výsad za istejšie pod vládou Habsburgovcov, než pod vlajkou nezávislosti s neurčitou budúcnosťou. V porovnaní s uplynulými storočiami nastala počas panovania Márie Terézie doba pokoja medzi uhorskými stavmi a vládnucou dynastiou.
Dňa 6. marca 1745 udelila kráľovná Komárnu práva slobodného kráľovského mesta. Tento najvyšší štatút mesta zabezpečil rozvoj Komárna v nasledujúcich dobách a oslobodil obyvateľov mesta spod právomoci vojenského veliteľa komárňanského hradu.
(Rodičia kráľovnej Márie Terézie: rímsko-nemecký cisár Karol VI. Habsburský, španielsky a uhorský kráľ (ako Karol III.), český kráľ (ako Karol II.) a brunšvicko-wölfenbüttelská vojvodkyňa Alžbeta Kristína Welfová. Jej manželom bol František I. Lotrinský (od r. 1745 rímsko-nemecký cisár), v šťastnom manželstve sa im narodilo 16 detí).
hhhh
9. Socha regenta Jána Hunyadiho (sign. Gyurcsek F, slávnostné odhalenie 13. sept. 2005):
na samostatnom pilieri v juhovýchodnej časti Nádvoria Európy (pri dome Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
Zobrazený v pancieri s rozviatym plášťom, pred hruďou zdvihnutým obojručným mečom v rukách, s výrazom nezlomného odhodlania v tvári – ako Turkobijec (poukazuje na to aj zlomená turecká zástava s polmesiacom pod jeho nohami). Na pilieri rytý zlátený nápis HUNYADI JÁNOS Nándorfehérvár 1456
Regent Ján Hunyadi – Ján Huňady (1387, hrad Hunyad, Hunedoara v Rumunsku – 11. aug. 1456, Zemun, dnes časť Belehradu): od r. 1441 sedmohradský vojvoda, temešský župan, hlavný hradný kapitán Belehradu, v r. 1446 – 1452 regent (správca) Uhorského kráľovstva, od r. 1452 hlavný uhorský kapitán, od r. 1452 hlavný veliteľ uhorských vojsk. V dobe panovania kráľa Ladislava V., ktorý sa narodil v Komárne (22. 02.1440 – 23.11.1457, Praha), zviedol Ján Hunyadi slávnu víťaznú bitku proti tureckým vojskám sultána Mohameda II. pri Belehrade (po maď. Nándorfehérvár, dnes Beograd v Srbsku). Turkami od júna 1456 obliehaný Belehrad sa stal baštou Uhorska i celej kresťanskej Európy. Na dlhú dobu sa tu spečatil nielen osud Uhorska, ale aj celej Európy. Na počesť a pamiatku tohto víťazstva prikázal pápež, aby na poludnie zneli kostolné zvony – a odvtedy, aj z diaľky mnohých stáročí, znejú poludňajšie zvony, aby celej Európe i svetu pripomínali, že Uhorské kráľovstvo splnilo svoju povinnosť ako ochranný štít kresťanstva.
(Rodičia Jána Hunyadiho: Voicu (Vojk) a Alžbeta Morzsinayová z Valašska. Za vojenskú službu na dvore získal Vojk od kráľa Žigmunda Luxemburskeho hrad Hunedoara v Sedmohradsku; odtiaľ aj priezvisko Hunyadi/Huňady. Deti Jána Hunyadiho: kráľ Matej I. Korvín a Ladislav Hunyadi, ktorého ako 24-ročného popravili v Budíne za vraždu Ulricha Celjského, ochrancu práv neplnoletého kráľa Ladislava V. Pohrobka. Prívlastok Korvín – Corvinus prvýkrát použil životopisec kráľa Mateja I., pochádza z lat. pomenovania havrana (corvus) v rodovom erbe, kde čierny havran drží v zobáku zlatý prsteň).
d
10. Socha kráľa Bela III. (sign. Bartusz 2005, slávnostné odhalenie 2. júl 2006):
na samostatnom pilieri v západnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko a San Marino), materiál: bronz, autor: akad. soch. György/Juraj Bartusz (SK).
Zobrazený ako starý panovník, s korunou na hlave, v dynamicky štylizovanom dlhom šate zopnutom medailónom s naznačenými detailmi uhorského erbu, s mečom opásaným na ľavom boku. Dôraz je kladený na duchovnosť, na majestátny pohyb a mierny predklon, kde kráľ akoby podával dobe budúcej tajomstvo spisby a učeného písma – s otvorenou náručou, v ľavej ruke má rolku pergamenu a v pravej ruke brko na písanie. Odkazuje na jeho zákony v oblasti písomníctva, ale aj na kroniku Gesta Hungarorum. Na pilieri je rytý zlátený text III. BELA REX.
Kráľ Belo III. z rodu Arpádovcov (1148, Ostrihom – 23. apr. 1196, Stoličný Belehrad): v rokoch 1161 – 1163 chorvátsko-dalmátsky údelný vojvoda, 1163 – 1170 byzantský despota, 1172 – 1196 uhorský kráľ (korunovaný 13.01.1173). Vychovávaný bol na byzantskom dvore cisára Manuela I. Komnénosa, kde prijal kresťanstvo východného rítu (a meno Alexios). Po korunovácii za uhorského kráľa postupne ustanovil a reorganizoval zásadné krajinské mocenské členenie krajiny, posilnil úlohu žúp, nariadil používanie písomných úradných listín, dal vytvoriť uhorskú kráľovskú kanceláriu, ktorá písomne zaznamenávala všetky právne akty, ktoré sa udiali za jeho účasti. Jedným z notárov kancelárie bol aj neznámy kronikár – Anonymus, ktorý v diele Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov) zapísal dejiny príchodu maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny. Kráľ Belo III. bol jedným z najvzdelanejších panovníkov z rodu Arpádovcov. Založil viacero kláštorov, predovšetkým cisterciátskych, kam povolal francúzskych mníchov. Zaslúžil sa o svätorečenie (1192) Ladislava I. ako stelesnenie rytierskych a kresťanských cností, za podobu svätoštefanskej koruny, za jeho panovania vznikol aj prvý uhorský štátny erb, ktorý pozostával zo strieborného dvojkríža na červenom štíte.
(Rodičia Belu III.: uhorský kráľ Gejza II. a kyjevsko-ruská kňažná Eufrozína).
hhhhhhhhhhhhhhh
11. Socha kráľa Karola I. (slávnostné odhalenie dec. 2007):
na samostatnom pilieri v severnej časti Nádvoria Európy (pred nedostavanými domami Francúzsko – Rusko – Luxembursko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Zobrazený ako mladý, odhodlaný kráľ v plnej sile, s rytierskou prilbou v pravej ruke – s prikrývadlami a pštrosími perami.
Kráľ Karol I. – kráľ Karol Róbert z Anjou (1288, Neapol – 16. júl 1342, Vyšehrad, nad Dunajom): v rokoch 1301 – 1342 uhorský kráľ. S dobou jeho panovania sa spája desaťročie bojov o uhorskú kráľovskú korunu, o upevňovanie kráľovskej moci v opozícii proti uhorskej a sedmohradskej šľachte. Po korunovácii svätoštefanskou korunou v r. 1310 v Stoličnom Belehrade kráľ začal s obnovou krajiny spustošenej bojom o moc. V r. 1323 preniesol sídlo kráľovského dvora zo sedmohradského Temešváru (Timisoara, Rumunsko) na Vyšehrad (dnes Visegrád, Maďarsko). Reorganizoval mincové komory a zriadil dve nové aj na území dnešného Slovenska – v Kremnici a v Smolníku (razba zlatých uhorských florénov). Pričinil sa o rozvoj baníctva a obchodu (revízia platenia mýta – zavedenie platenia tridsiatku t.j. 1/30 hodnoty tovaru). Vyvrcholením jeho diplomatických činov bolo stretnutie s českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Piastovským v novembri 1335 vo Vyšehrade (nad Dunajom), kde sa okrem upustenia vzájomných nárokov na územie poľského a českého kráľovstva panovníci dohodli na otázkach vzájomného obchodu, platenia mýt a cla, čo poskytlo nové možnosti pre hospodársky rast krajín vtedajšej „vyšehradskej trojky”. Počas svojho panovania pozdvihol kráľ Karol I. Uhorsko na jednu z najvýznamnejších európskych mocností – mnohí historici považujú dobu jeho panovania za znovuzrodenie Uhorska. Jeho panovanie sa viaže aj k posilneniu úlohy a významu miest na našom území (v roku 1331 potvrdzuje i mestské privilégia Komárna, v novembri r. 1317 navštívil aj komárňanský hrad).
(Rodičia Karola I.: neapolský korunný princ Karol Martel z Anjou a Klemencia Habsburská, dcéra rakúskeho vojvodu a nemeckého kráľa Rudolfa I. Jeho synom je kráľ Ľudovít I. Veľký).
h
12. Socha kráľa Ondreja II. (sign. Bartusz 2006, slávnostné odhalenie 2. okt. 2007:
na samostatnom pilieri v západnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nórsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. György/Juraj Bartusz (SK).
Kráľ zobrazený ako panovník v zrelom veku, v ráznom nakročení pravou nohou, odetý v polodlhom šate s rozviatym plášťom zopnutým na hrudi. Dôraz je kladený na rázny pohyb, na výraz tváre a vysoko do výšky zdvihnutú ľavú ruku, v ktorej drží pečať Zlatej buly, pergamen s textom má v pravej ruke. Na pilieri je rytý zlátený text II. ANDREAS REX 1222. Aranybulla. Za sochou Ondreja II. je na opornom pilieri domu Anglicko socha jeho syna kráľa Bela IV.
Kráľ Ondrej II., zvaný Jeruzalemský (asi 1177 – 21. sept. 1235): 1188 – 1189 haličské knieža, 1198 – 1204 chorvátsko-dalmátsky vojvoda, 1204 – 1205 uhorský regent, 1205 – 1235 uhorský kráľ (korunovaný 29.05.1205) V r. 1217 – 1218 podnikol križiacku výpravu do Svätej zeme, počas ktorej sa však venoval aj návštevám križiackych hradov, pútnických miest a získavaniu posvätných relikvií (lebka sv. Margity, pravica sv. Tomáša apoštola a sv. Bartolomeja). V r. 1222 vydal pod nátlakom kráľovských služobníkov Zlatú bulu, ktorá s úpravami zostala v platnosti ako východisko práv uhorskej šľachty až do revolúcie v rokoch 1848/1849. Príčinou vydania Zlatej buly bola hlavne nespokojnosť najnižších výsadných vrstiev, kráľovských služobníkov so svojím postavením, ktoré sa ešte zhoršilo v dôsledku povinnej osobnej účasti na častých zahraničných výpravách kráľa Ondreja II. Zlatá bula po prvý raz konkrétne formulovala povinnosti a práva uhorskej šľachty, zaručovala šľachte dedičnosť majetkov, zákonne obmedzovala moc panovníka a výsadným vrstvám zaručila právo na branný odpor voči panovníkovi ak nedodrží prijaté záväzky.
(Rodičia Ondreja II.: uhorský kráľ Belo III. a antiochijská kňažná Agnesa, dcéra Raynalda de Châtillon a Konštancie z Antiochie).
HHHHH
13. Socha grófa Istvána Széchényiho (slávnostné odhalenie 29. okt. 2008:
na samostatnom pilieri v južnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
14. Socha gubernátora Lajosa Kossutha (sign. Gyurcsek F, slávnostné odhalenie 29. okt. 2008):
na samostatnom pilieri v južnej časti Nádvoria Európy (pred domom Nemecko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Ferenc Gyurcsek (HU).
15. Socha Mateja Bela (slávnostné odhalenie 16. dec. 2011):
na samostatnom pilieri v južnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca (v osi brány paláca), autor: akad. soch. Peter Gáspár (SK).
16. Socha kráľovnej Alžbety (slávnostné odhalenie 16. dec. 2011):
na samostatnom pilieri vo východnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca (pred domom Sedmohradsko), materiál: bronz, autor: akad. soch. Gábor Mihály (HU).
17. Socha grófa Jánosa Esterházyho (sign. Janzer 08, slávnostné odhalenie 16. dec. 2011):
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Frigyes Janzer (HU).
18. Socha Jána Amosa Komenského (slávnostné odhalenie 3. máj 2014):
na samostatnom pilieri v severnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Olbram Zoubek (CZ).
Na podstavci zlátený rytý nápis COMENIUS.
19. Socha grófa Lajosa Batthyányiho (slávnostné odhalenie 19. dec. 2016):
na samostatnom pilieri vo východnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. György Benedek (HU).
Postava zobrazená v dobovom odeve, v pravej ruke drží spis, ľavú ruku má priloženú k srdcu. Z formovo-výrazového hľadiska dokonale vystihuje nezameniteľnú postavu Lajosa Batthyányiho ako osobnosť vyžarujúcu dôstojnosť a úctu.
20. Socha generála Artúra Görgeyho (slávnostné odhalenie 27. apr. 2018):
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Gábor Mihály (HU).
Generál je zobrazený v uhorskej attile – husárskom zbrojnom kabáte s typickým zapínaním, cez plece má prehodenú vydriu kožušinu. Ľavou rukou drží dôstojnícku šabľu pri boku. Zobrazenie je priam rozprávkové, čo soche prepožičiava osobitý charakter. Postavená bola pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia.
21. Socha Gáspára Alapyho (sign. JF. 2012, slávnostné odhalenie 21. dec. 2018):
na samostatnom pilieri v západnej časti nádvoria býv. Zichyho paláca, materiál: bronz, autor: akad. soch. Frigyes Janzer (HU).
Postava býv. primátora Komárna je zobrazená v civilnom obleku, v ľavej ruke drží symbolický kľúč od mesta.
Gáspár Károly Alapy (1880, Komárno – 1945, Dachau): ako primátor (od r. 1928) sa zaslúžil o urbanistický, architektonický a spoločenský rozvoj Komáromu (HU), od r. 1939 do svojho dôchodku v r. 1944 primátor spojených miest Komárno (SK) a Komáromu (HU). V dobe nástupu nacizmu vystupoval proti antisemitským prejavom, bol jediným primátorom, ktorý pozdvihol hlas proti židovským zákonom a deportáciám Židov. V októbri 1944 ho kvôli tomu nilašovci zajali, väznili v pevnosti Csillagerőd v Komárome (HU). Podľa údajov zomrel martýrskou smrťou ako zajatec č. 136708 v koncentračnom tábore v Dachau, niektoré údaje hovoria o jeho smrti už počas vlakového transportu. Známou sa stala jeho veta: „Prisahal som, že sa budem rovnakou mierou zasadzovať za vec každého z obyvateľov!“
ddddddddddddddd
B. PAMÄTNÉ TABULE:
Pamätné tabule sú venované významným osobnostiam európskej architektúry (kameň a bronz, s textovou časťou v rodnom jazyku toho-ktorého architekta, dokladajúc aj týmto spôsobom rovnoprávnosť kultúr a jazykov národov a národností v zjednotenej Európe).
s
1. Pamätná tabuľa Károlya Kósa (slávnostné odhalenie 18. dec. 2004):
na južnej fasáde domu Sedmohradsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý úryvok v maďarskom jazyku z vyznania K. Kósa „Az én világom” (Môj svet) z r. 1909: A napkeletről jöttem, a nagy hegyek, zúgó fenyvesek és kis faluk világából, ahol még álmodnak szűkszavú, kemény magyarok csudás álmokat, ahol még mesélnek fehérhajú vén nótafák nagy régi időkről, elmúlt világról, elporladt emberekről… Kós Károly 1882 – 1977.
(Prišiel som z miesta, kde vychádza slnko, zo sveta veľkých hôr, šumiacich lesov a malých dedín, kde ešte snívajú divotvorné sny málovravní hrdí Maďari, kde ešte starí bielovlasí mudrci vyprávajú o slávnych dávnych dobách, o svetoch minulých, o ľuďoch, ktorí sa premenili v prach).
2. Pamätná tabuľa Ödöna Lechnera (slávnostné odhalenie 13. sept. 2005):
na východnej fasáde domu Sedmohradsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Ondrej Csütörtöki (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý úryvok v maďarskom jazyku z Lechnerovho odborného článku publikovaného v č. 1. časopisu Művészet v r. 1906: Magyar formanyelv nem volt, hanem lesz. Mert kell lennie. Ez a meggyőződés vezet életpályámon, amelynek egyetlen célja, utat vágni a magyar formanyelv megalakítása felé. Lechner Ödön 1845 – 1914. (Maďarské tvaroslovie nebolo, ale bude. Lebo musí byť. Toto presvedčenie ma sprevádza na mojej životnej púti, jediným cieľom ktorej je byť priekopníkom vytvárania maďarského tvaroslovia).
3. Pamätná tabuľa Istvána Medgyaszayho (slávnostné odhalenie 2. okt. 2007):
na južnej fasáde domu Švajčiarsko, materiál: mramor a bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová (SK).
Na pamätnej tabuli je pod bronzovým portrétom vyrytý text v maďarskom jazyku: Nekünk magyaroknak csak az ázsiai kultúrák formakincséből lehet modern értelemben vett művészetünket fejleszteni. Medgyaszay István 1877 – 1959.
(My, Maďari, môžeme naše, v modernom zmysle poňaté, umenie rozvíjať len čerpaním z pokladnice foriem ázijských kultúr).
Plánované pamätné tabule: pamätná tabuľa slovenského architekta Dušana Samuela Jurkoviča, pamätná tabuľa slovinského architekta Josipha Plečnika, pamätná tabuľa škótskeho architekta Charles Rennie Mackintosha, pamätná tabuľa katalánskeho architekta Antoni Gaudího.
bbb
C. UMELECKO-REMESELNÉ DIELA:
ggggggggggg
1. Základný kameň Nádvoria Európy (23. február 1999):
v parkovej úprave pri južnej fasáde domu Sedmohradsko; materiál: žula (koncepcia akad. soch. Árpád Mézes, kamenár Géza Szalai), s bronzovou plaketou s reliéfnym zobrazením erbu mesta Komárna (liaty bronz, autor: akad. soch. Rozália Darázsová, do bronzu odlial: akad. soch. Peter Bukovský). Okolo plakety rytý, zlátený kruhopis: NÁDVORIE EURÓPY 1999 EUROPE PLACE * EUROPA PLATZ EURÓPA UDVAR *
h
2. Kópia Hudobného pavilónu (2000):
na nádvorí býv. Zichyho paláca (slúži ako vchod do pivničných priestorov paláca), vytvorená podľa dobových fotografií (autor projektu: Ing. Nándor Litomericzky). Pri vchode do pavilónu sú štvorjazyčné mosadzné pamätné tabule s nasledovným textom: Kópia hudobného pavilónu. Pôvodne stál v anglickom mestskom parku, koncerty vojenskej kapely miestnej posádky tu popri iných dirigoval aj Franz Lehár st. a Béni Egressy. Obnovený ako kópia v roku 2000. Tvorcovia Nádvoria Európy.
dd
3. Drevená zvonica (2001):
drobná stavba s drevorezbárskymi prvkami čerpajúcimi z tradícií sikulskej drevenej architektúry. Autor: drevorezbár János Bruncz (HU). Zvonica je umiestnená na dvojstupňovom podstavci obloženom úlomkami kamenných náhrobníkov s nápismi, ktoré boli zachránené z areálu reformovaného kostola. Zvonica stojí nad miestom, kde boli v podzemí objavené zbytky keltskej hrnčiarskej osady.
Dňa 22. apríla 2000 boli počas výkopových prác dolného námestia Nádvoria Európy (1. podzemné podlažie – nákupné stredisko Europália, v súčasnosti zatvorené) objavené časti keltskej hrnčiarskej pece z doby laténskej (1. stor. pr. n. l.) so zachovaným roštom a keramickými črepmi. Následným archeologickým výskumom bolo objavených ešte šesť ďalších pecí, čo bol unikátny nález nielen na území Slovenska, ale aj v celej Karpatskej kotline. Pred niekoľkými rokmi bolo archeologické nálezisko po výskume zabetónované.
aaa
4. Zemské jablko (2004):
v priestore medzi domom Sedmohradsko a Nemecko, materiál: polychrómovaná kovaná oceľ, autor: umelecký kováč János Reicher (SK).
Kováčsky riešené zemské jablko ako symbol kráľovskej svetskej a cirkevnej moci – ako odkaz na tisícročné výročie prijatia kresťanstva v Uhorsku. Kríž vo vrchole je tvorený štylizovanými konármi lipy ako zobrazenie stromu života, korene stromu prerastajú do zemegule.
fff
5. Záverečný kameň Nádvoria Európy (odhalený 1. mája 2004):
žulová tabuľa na západnej fasáde domu Rumunsko, so zláteným rytým textom so základnými údajmi o výstavbe Nádvoria Európy.
Vypracoval: PhDr. Eva Dénesová, historik umenia
Komárno, november 2023
