O 1 múdrej žene, 2 guliach a 3 studniach

Kedysi dávno, keď ešte v Komárne nebolo mestskej studne, a tam, kde je teraz námestie, boli smradľavé močiare, žil jeden mešťanosta. Bol to pekný muž a bohatý obchodník. Darilo sa mu aj u dievčat. No ako áno, ako nie, zahľadel sa do jednej, ktorá o ňom vedela, že je záletník, a preto ho nechcela. Ale čím viac ho odmietala, tým viac on práve ju chcel. Každý deň za ňou chodil, sľuboval a naliehal. Už na žiadnu inú nepozrel a žiadna iná sa mu ani nepáčila.

Po tri roky chodil za ňou každý jeden deň. Že bol pekný, bohatý i výrečný, len ťažko mu odolávala. Na ostatok mu povedala: „Daj vykopať mestskú studňu. Hlbšiu ako všetkynostatné, takú, aby v nej bola vždy čistá a chladná voda. Taká chladná, že aj v tie najhorúcejšie dni bude svieža.“ A ešte mu prikázala, aby nad tú studňu dal kovanie, ktoré zamkne zámkom a klúč do nej hodí. Ten zámok zamkne aj lásku k nej, lebo bude jediná a pravá. Už navždy.

Pri studni budú obaja prisahať, že už nikdy sa on za inou a ona za iným nepozrie. Bude to ich studňa jedinej a večnej lásky. Že bola naozaj pekná, múdra a on ju veľmi chcel, tak všetko splnil. Dal vykopať tú najhlbšiu studňu a ukovať to
najsilnejšie kovanie. A v studni ozaj bola vždy krištáľovo čistá a svieža voda. Ako sľúbil, v deň ich oddania na kovanie zamkol zámok a kľúč spolu hodili do studne. Odvtedy nik nepovedal tej studni inak ako studňa jedinej a čistej lásky.

Ako šli dni, mesiace a roky, pekná žena akosi rýchlo starla. Tu ju pobolieval jeden kĺb, tu druhý a čoraz viac sa klonila k zemi. Jej krásna, kedysi vypnutá jemná pleť zostarla a zvráskavela. Mestský felčiar povedal, že takú chorobu má, od ktorej kosti bolia, koža starne. I nadišiel deň, keď mešťanosta videl, že jej krása sa akosi priveľmi vytráca a kĺby ju každý deň viac boleli. Chcel sa za inou obzerať, ale vždy si na prísahu spomenul. Nevedel, čo má robiť, nuž za fiškusom zašiel, či pre neho nejakú radu nemá. Dokonca mu aj za priehršť dukátov dal. A ten mu i poradil: „Ak svoju ženu obviníš z nevery, podľa starého mestského práva ju mešťania do smradľavých močiarov na skúšku môžu vyhnať.“

Skutočne, v Komárne bola podľa tohto práva žena obvinená z nevery do močiarov vyhnaná. Keby prešla močiarom bez ujmy, mohla sa k mužovi vrátiť. Keďže to ale boli zradné močiare a voda v nich horúca až bublala, ešte žiadna cez ne neprešla. Načisto sa v smradľavom blate všetky k smrti popálili a v bahne stratili. Poďakoval sa mešťanosta za radu a hneď svoju dobrú ženu zo smilstva so sluhom od koní obvinil. Darmo sa táto bránila, prosila, prisahala, na kolená padala, on nič nedal a na krivom obvinení trval.

A že bol výrečný a vážený mešťanosta, ľudia naňho dali. Chorľavú ženu odsúdili na skúšku močiarom. Ona nakoniec hlavu sklonila a poprosila muža, či si z ich studne lásky trochu sviežej vody ešte naposledy smie nabrať. On pristal, lebo studňa a zámok na nej mu pripomenuli, ako veľmi sa mu páčila pred chorobou. „Nech si vody koľko vládze naberie a potom nech sa mi stratí z očí,“ povedal a tak sa i stalo. Na svätého Jána pred polnocou žene dovolili nabrať si vody do mechov a do močiarov ju vyhnali.

Žena do močiarov s mechmi vošla a že bola múdra, z mechov pomaličky studenú sviežu vodu odpúšťala, aby sa s horúcou v močiaroch miešala. Bolelo, pálilo ju to, ale nie natoľko, že by umrieť mala. Ako áno, ako nie, cez močiare na druhú stranu k rieke prešla. Ba čo viac, od bolesti sa jej uľavilo. Kĺby i telo ju menej boleli, koža sa natiahla a aj vrásky stratila.

V močiaroch na druhej strane od mesta pod stromami našla miesto, kde sa rieka s močiarom stretala a voda tam len teplá, nie horúca bola. Tam prečkala do rána. A že to živá voda bola, načisto omladla i vyzdravela. Svoju predošlú krásu akoby
zázrakom naspäť získala. Na druhý deň, keď už úplne zdravá a krásna bola, do mesta sa vrátila. Keď ju mešťania videli, hneď za mešťanostom utekali zvestovať mu, že jeho žena v skúške močiarom obstála a že živá a krásna sa vracia. Keď
pred ním zastala, on vlastným očiam veriť nechcel, na kolená padol a o odpustenie žiadal. „Odpustím Ti,“ povedala múdra žena, „no naskutku hneď teraz, ešte dve také studne vykopať musíš a znova lásku, ale tentokrát na dva zámky zamknúť musíš.“