Kostol sv.Rozálie

Kostol sv. Rozálie dalo postaviť mesto Komárno v rokoch 1839 – 1842 po tom, čo bol pre výstavbu fortifikačnej línie v roku 1839 vyvlastnený a asanovaný pôvodný Kostol sv. Rozálie (1717), ktorý stál na brehu Malého Dunaja, kde sa už v 18. storočí nachádzala Kalvária (Kalvarienberg). Na tomto mieste bola neskôr vybudovaná bašta I. fortifikačnej línie.

Autorom stavby je s najväčšou pravdepodobnosťou Johann Baptist Packh (János Packh; 1796, Eisenstadt – 1839, Ostrihom), významný predstaviteľ staviteľstva neoklasicizmu, jeden z architektov Baziliky v Ostrihome – v súpise jeho pozostalosti sa uvádza aj „projekt komárňanského kostola“. Architektonické i stavebno-technické riešenie Kostola sv. Rozálie vykazuje výraznú podobnosť s Kostolom sv. Anny v Ostrihome (1828 – 1837), kde je autorstvo Packha nespochybniteľné. Nie je dôvod domnievať sa, že mesto by odmietlo projekt z ruky architekta ostrihomskej baziliky, ktorý Komárno často navštevoval, pretože mal majetky v neďalekom Trávniku. Navyše, v dobe začiatku výstavby kostola bol Packh ešte nažive – našli ho zavraždeného v jeho vlastnom dome až 9. októbra 1839.

Veľký požiar 17. septembra 1848 poškodil v meste 389 domov, Kostoly sv. Ondreja a sv. Jána Zlatoústeho, kaplnky sv. Anny a sv. Jozefa, pravoslávny kostol, synagógu, župný dom i radnicu, most cez Malý Dunaj a dokonca aj 19 lodí na Dunaji. Po tejto udalosti, a rovnako aj po bombardovaní mesta v roku 1849, zohral Kostol sv. Rozálie významnú úlohu v živote veriacich – konali sa tu bohoslužby reformátov aj katolíkov až do obnovy ich kostolov. V rokoch 1860 – 1880 ho navštevovali hlavne študenti a do roku 1906 bol využívaný vojenskou posádkou, až kým bývalý Kostol františkánov nebol upravený na tzv. vojenský kostol. Drevená konštrukcia kupoly bola obnovená v roku 1908 a posledná obnova kostola bola vykonaná v roku 2011.

príbeh….

Záhadnej vraždy staviteľa

Okolnosti lúpežnej vraždy Johanna Packha nie sú dodnes celkom objasnené. Z vraždy podozrievali aj jeho manželku Máriu Krotky, dcéru osobného lekára ostrihomského arcibiskupa. Archívne pramene uvádzajú, že rodina napriek veľmi dobrému príjmu architekta zápasila s dlhmi, pretože
manželka žila „veľmi veľkopansky.“

Pôvodcom tragédie bol István Ribi, vojenský sluha generála Chaudelota, suseda Packhovcov. Po prepustení zo služby bol odvelený do Pešti, predtým sa však rozhodol vykonať brutálny čin. Bol častým návštevníkom Packhovcov, kde sa mu vždy dostalo pomoci a ich dom dobre poznal. Vedel, že dvere od dvora nie sú zamknuté, podguráždený nočným hodovaním v krčme vošiel nadránom do domu a zobudil Johanna Packha s tým, že generál sa cíti zle, chce spísať testament a prosí o pomoc, dokonca mu ako zvyčajne bozkal ruku ako svojmu dobrodincovi.

Kým sa Packh obliekal, Ribi vošiel do kuchyne a vrátil sa so sekerou ukrytou pod plášťom. V nestráženej chvíli architekta napadol. Ten sa bránil, ale od veľkej straty krvi padol na zem, kde ho Ribi ďalšími ranami dobil. Z vrecka mu vzal kľúče od skrine, odkiaľ potom ukradol zlatiaky a strieborné mince, zlaté hodinky, podnosy, prstene a odišiel skadiaľ prišiel. Pokúsil sa síce po sebe zahladiť stopy – sekeru vhodil do
neďalekej studne, ale čoskoro sa prezradil pri pokuse predať lup v meste.

Počas súdneho procesu 8. – 18. júna 1841 bol „odsúdený na smrť obesením a jeho meno malo byť vymazané zo zoznamu živých.“ Predtým však – snáď v snahe o predĺženie procesu alebo o miernejší trest – vypovedal, že k činu ho naviedla architektova manželka. Následne zajali aj Máriu a jej tri deti zverili do opatery ich strýka. K vražde došlo v októbri 1839 a Mária Packh bola ešte aj v júli 1840 vo väzení, bez vynesenia rozsudku. V roku 1841 ju súd oslobodil. Po mesiacoch vo väzení jej zošediveli vlasy, zúbožená a pokorená od hanby žila potom u svojej macochy, bez jediného grajciara (súd jej zabránil disponovať majetkom) a bez možnosti vidieť svoje
deti.

Vrcholom tragédie je, že deti sa jej úplne odcudzili a jedno z nich umrelo bez toho, aby matka mohla byť pri ňom. Deti jej vrátili až 9. augusta 1842, keď opäť nadobudla aj práva k svojmu majetku, z čoho vyrovnala medzitým nahromadené dlhy.

Okrem uvedených stavieb je Johann Packh architektom knižnice a veže baziliky Pannonhalmského benediktínskeho arciopátstva (1824 – 1832), prestavby letného sídla ostrihomského arcibiskupa v Bajči na Kostol sv. Ladislava (1827 – 1831) a Kostola Povýšenia sv. Kríža v Kríži nad Váhom (1830), v rodisku Alexandra Rudnayho, ktorý bol v čase pôsobenia Packha ostrihomským arcibiskupom a uhorský

prímasom. Vedeli ste, že Alexander Štefan Rudnay (1760 – 1831) bol podporovateľom slovenského národného hnutia?
Pri svojom vymenovaní za kardinála (1826) vyriekol:

„SLAVUS SUM ET SI IN CATHEDRA PETRI FOREM, SLAVUS ERO.“
(Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.)