Bazilika minor sv.Ondreja

Najväčšou sakrálnou stavbou mesta je Bazilika minor sv. Ondreja, ktorá nadobudla svoj určujúci barokovo-klasicistický architektonický výraz v rokoch 1768 – 1771. Vedľa baziliky (pôvodný jezuitský kostol) sa nachádza budova bývalého jezuitského kláštora a kolégia (neskôr kolégium a kláštor benediktínov) dokončeného v roku 1757. Kostol tvoril spolu s kláštorom a kolégiom (pred zemetrasením v roku 1763 pôvodne trojpodlažná stavba) jeden z najpôsobivejších barokových komplexov mesta v polovici 18. storočia.

Poloha Baziliky sv. Ondreja a stavebného komplexu dnešného Rehoľného domu rádu benediktínov (bývalý kostol a kláštor jezuitov) je zaujímavá z toho hľadiska, že sa tieto objekty nachádzajú na pomerne výraznej terénnej vyvýšenine, čo je pri geologických danostiach Komárna lokalita vhodná na výstavbu, resp. na osídlenie – archeologické výskumy z konca 20. storočia dokazujú, že územie je lokalitou bývalej stredovekej osady s kostolom.

Tento (románsky) kostol mohol s neskoršími prestavbami a stavebnými úpravami existovať ešte i v 1. polovici 18. storočia, keď sa začala stavba nového Kostola sv. Ondreja. V prameňoch sa uvádza, že „starý kostol“ v tej dobe stál neďaleko novopostaveného Kostola sv. Ondreja.

Výskum v lokalite bývalého kláštora priniesol nasledovné: pozostatky architektúry z konca 17. storočia na starších základoch, stredoveký etážový cintorín s najväčšou pravdepodobnosťou kostolný (mŕtvi boli ukladaní tvárou na východ), kultúrne staromaďarské osídlenie z 10. storočia (nález keramických črepov, presne datovateľných závesných kotlíkov staromaďarského typu), stopy osídlenia z doby rímskej (1. – 4. storočia), ako aj najstaršie kultúrne osídlenie z doby laténskej (1. storočia pred našim letopočtom).

Pre problematiku osídlenia územia súčasného Komárna sa javí táto lokalita ako mimoriadne dôležitá. Napriek hustej zástavbe je možné postupne zachytiť a vyhodnotiť stopy po dokázateľne existujúcej stredovekej osade z 13. storočia (osada sv. Ondreja, Szentandrásfalva, villa St. Andrae). Nálezy z 10. storočia a zo staroveku poukazujú na dôležitú pozíciu územia na sútoku Dunaja a Váhu aj v dobách dávnej minulosti, dopĺňajú obraz o najstarších dejinách osídlenia, o vývine mestského organizmu.

Najvýznamnejšie stavebné etapy Baziliky sv. Ondreja:

1674 – 1677: existencia jezuitského Kostola sv. Ondreja s cintorínom.
28. jún 1723 – 1734: nový Kostol sv. Ondreja vybudovaný vedľa starého kostola jezuitov (pri výstavbe boli použité aj tehly z novozámockej pevnosti, údajne až 800 000). Stavba bola zrejme staticky poddimenzovaná, pretože 28. decembra 1738 sa časť kostola zrútila.
3. augusta 1748 – 1756: výstavba Kostola sv. Ondreja (na dnešnom mieste, v rozsahu dnešného pôdorysu). V roku 1760 bol interiér vyzdobený barokovými freskami od významného rakúskeho neskorobarokového maliara Franza Antona Maulbertscha. Dňa 28. júna 1763 bol kostol poškodený v dôsledku zemetrasenia (zrútila sa strecha, klenby a veže kostola).

Franz Anton Maulbertsch (1724 – 1796): fresky a tri oltárne obrazy v kaplnke kaštieľa Antona Erdődyho v Trenčianskych Bohuslaviciach (1763), hlavný oltár Kostola sv. Michala archanjela v Skalici (1778), freska Zázrak sv. Ladislava (1780) v Kaplnke sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave.

1768 – 1771: kostol bol obnovený (s nižšími vežami), fresky v interiéri vyhotovil Johann Lucas Kracker.

Johann Lucas Kracker (1717 – 1779): barokový maliar, významný predstaviteľ umenia európskeho baroka. Z diel: fresky v Kostole sv. Jána Krstiteľa v Jasove (okolo roku 1764), fresky v kostole a kláštore pavlínov vo Vranove nad Topľou (1754),..

1773: zrušenie rehoľného rádu jezuitov; kostol spolu s vedľajšou budovou kláštora a gymnázia pripadol rehoľnému rádu benediktínov so sídlom na Panónskej Hore.
1783: kostol bol poškodený počas zemetrasenia (dodnes to pripomína hlas kostolných zvonov denne o 15. hodine).
17. septembra 1848: kostol s priľahlým kláštorom a gymnáziom bol poškodený počas veľkého požiaru mesta. Obnovený bol až v nasledujúcich rokoch (aj z darov verejnej zbierky), vysvätený 28. októbra 1860 ostrihomským arcibiskupom Jánom Scitovszkym. Veže kostola neboli obnovené – k ich dostavbe do dnešnej podoby došlo v roku 1896 (farár: Gustáv Karol Majláth/Gusztáv Károly Majláth).
Kostol bol poškodený počas bombardovania mesta v roku
1849 a tiež výbuchmi granátov počas druhej svetovej vojny (poškodila sa časť strechy a okenných vitráží).
1896 – 1898: nová krytina veží, obnova fasád pri príležitosti osláv Milénia (staviteľ Nádor Mikos).
1975: obnova interiéru kostola.
1990 – 1992: obnova strechy kostola.
2013 – 2017: výskum a obnova fasád a veží kostola (akad. soch. Ondrej Csütörtöki).
2018 – do súčasnosti: výskum a obnova povrchových úprav interiéru kostola (akad. soch. Juraj Puškár).

22. apr. 2018: slávnostné vyhlásenie povýšenia farského Kostola sv. Ondreja na baziliku minor. Postavenie baziliky minor umožňuje používať pápežský znak skrížených kľúčov na zástavách chrámu, chrámovom náradí a pečatidle. Kapacita baziliky je 7 000 ľudí.

V interiéry

hlavný oltár (1855 – 1860, Carl Petrus, Mór Weller), oltárny obraz sv. Ondreja apoštola (okolo roku 1860, pravdepodobne Michelangelo Grigoletti);
bočná kaplnka Svätého Hrobu, bočná kaplnka Čiernej Madony (z ebenového dreva, cca 1780 – 1810), bočný oltár Božského Srdca Ježišovho, bočný oltár Lurdskej Panny Márie, bočný oltár Svätej Rodiny, bočný oltár sv. Jozefa, bočný oltár sv. Štefana, bočný oltár Svätého Kríža, bočný oltár sv. Ignáca z Loyoly;
obrazy Krížovej cesty (1935, Gyula/Július Berecz);
pomník padlým v prvej svetovej vojne (1931, Gyula/Július Berecz);

Gyula Lajos Ede Berecz (1894 – 1951): sochár, výber z diel:
pomník Móra Jókaiho v Komárne (1937), pamätná tabuľa na
fasáde bývalého benediktínskeho gymnázia v Komárne, pomník
padlým v Kameničnej a Zlatnej na Ostrove (1929).

mramorová krstiteľnica (1860), kazateľnica (pozlátené drevo, okolo vroku 1855)

vitráže: Vzriesenie Ježiša Krista (1900 – 1913), Golgota, Ježiš Kristus v Getsemanskej záhrade, sv. Alžbeta z rodu Arpádovcov, Posledná večera (1914), Zobrazenie Božského Srdca Ježišovho (1938), Zázrak nasýtenia zástupu ľudí (1914), Gloria in exelsis deo (1980 – 1985), IHS – symbol Ježiša Krista (1980 – 1985);
organ (rok 1864) – patrí k najväčším organom na Slovensku. Ide o prvý trojmanuálový organ krajiny a o posledné dielo (54. opus) významného organára Carla Friedricha Ferdinand Buckowa, ktorý v Komárne pri stavbe organu umrel. Organ dokončil jeho pomocník Johann Rumpel. V roku 1898 bol obnovený dielňou Schlag & Söhne.

Carl Friedrich Ferdinand Buckow (1801 – 1864): organ Kostola sv. Michala v Prahe (1852), organ v piaristickom kostole vo Viedni (1858), organ v Kaplnke Hofburgu vo Viedni (1862).

Celý organizmus obrovského hudobného nástroja sa ovláda od hracieho stola (skrine), ktorý sa skladá z manuálov (klaviatúr) a pedálov

autor textu Dénesová, Eva

LEGENDA……

O Eszter a jej prekliatí

V 18. storočí, v malebnom mestečku Komárno, ktoré ležalo na sútoku riek Dunaj a Váh, sa odohrával príbeh plný lásky, zármutku a tragédie. Mladá a krásna Eszter žila spokojným životom. Bola zamilovaná do svojho rovesníka, s ktorým trávila nekonečné hodiny snívania o spoločnej budúcnosti.

No osud mal pre ňu iné plány. Jej otec, chladný a bezcitný muž, videl v bohatom vdovcovi príležitosť zabezpečiť svoju rodinu a zvýšiť svoje postavenie v spoločnosti. A tak jedného dňa prišiel domov s rozhodnutím, ktoré navždy zmenilo životy všetkých zúčastnených. Eszter sa mala vydať za tohto muža, ktorého ani nepoznala.

Mladá nevesta bola zúfalá. Prosila otca, aby jej dovolil zostať so svojou láskou, no ten bol neoblomný. A tak sa Eszter rozhodla uchýliť k poslednému prostriedku – prekliatiu. Počas sobáša v Kostole sv. Ondreja prekliala svoju i ženíchovu rodinu i celé mesto.

Ako keby samotná zem vycítila jej zúfalstvo a hnev, chvíľku po sobáši mohutné zemetrasenie zachvátilo Komárno. Svadobný sprievod sa práve vydal na cestu, keď zemetrasenie otvorilo zem, a celý svadobný sprievod sa prepadol pod ňu. Kočiar so štvorzáprahom zmizol v hlbokých priepastiach,
ktoré sa otvorili pod ich kolesami. Rodičia, príbuzní, priatelia zo ženíchovej i Ezsterinej strany – nikto sa nezachránil. Jedine Eszter.

Mladá nevesta ostala sama uprostred trosiek svojho mesta a svojho života. Zošalela od bolesti a smútku, čo ju sprevádzalo po zvyšok jej dní. Jej príbeh sa stal legendou Komárna, príbehom o tom, ako jedno prekliatie zmenilo osudy celého mesta.

A naozaj sa dočítame v kronikách, že najsilnejšie a najničivejšie zemetrasenie s epicentrom na Slovensku bolo 28. júna 1763 pri Komárne.

Zemetrasenie trvalo štyri minúty, no jeho následky boli ničivé. Všetok majetok bohatého vdovca, ulica, na ktorej žila Eszter i priľahlé ulice, to všetko sa razom zrútilo.

Táto tragická udalosť nám pripomína dôležitosť voľby lásky nad mocou a bohatstvom. Eszter svojím prekliatím spustila zemetrasenie, ktoré zničilo jej život a životy mnohých ľudí v Komárne. Je to varovanie pred tým, čo sa môže stať, keď sa rozhodneme ignorovať city a túžby druhých.

Legendy ako táto nám pripomínajú, že aj v najtemnejších
časoch je dôležité držať sa svojich hodnôt a nasledovať svoje
srdce.

Nech už je príbeh o Eszter a jej prekliatí skutočný alebo nie,
jeho posolstvo zostáva silné a aktuálne aj v dnešnej dobe. Tak
nech nám príbeh o Eszter pripomína, že láska je silnejšia ako
hnev a že aj v ťažkých chvíľach by sme mali zostať verní sebe
samým a svojim blízkym. A možno práve vtedy sa nám podarí
prekonať aj tie najväčšie prekážky a tragédie.

Zemetrasenie v roku 1763

Pred 260 rokmi, práve 28. júna, zasiahlo Komárno zemetrasenie. Postihlo takmer celé mesto a pocítili ho aj v Budapešti, ale i v Belehrade, Temešvári či Lipsku a iných oblastiach. Zem sa triasla štyri minúty, no stačilo to na to, aby z barokového mesta so zhruba 11 000 obyvateľmi, ktoré malo titul a práva uhorského slobodného kráľovského mesta a ktoré sa ešte lesklo novotou, zostali trosky. Zrútili sa stovky domov a pod nimi zostali desiatky tiel. Tí, čo prežili, sa zhromažďovali pri brehu Dunaja a prosili Boha o odpustenie.

Jednému z najsilnejších zemetrasení, ktoré kedy zasiahli strednú Európu, predchádzali podľa historika „varovania“. „Už v 50. rokoch 18. storočia zaznamenali v Komárne menšie otrasy. Aj preto 4. januára 1759 mestská rada na svojom zasadnutí zakázala akékoľvek prejavy veselosti, hazardné hry a hudbu, aby odvrátili hnev nebies,“ hovorí historik Podunajského múzea v Komárne Mihály Mácza pre denník Pravda.

Zákaz veselosti nepomohol.

O štyri roky neskôr, na Petra a Pavla, boli všetky kostoly počas rannej omše zaplnené. Človečenstvo zo širokého okolia zaplavilo námestie pred radnicou. Bol veľký trh. Prvý otras prišiel o 5.30. Ľudia sa ani nestihli spamätať a o 15 minút neskôr došlo k druhému pustošivému otrasu.

„Pri pevnosti sa vraj roztvorila zem a vyšľahli z nej plamene, jamy vyvrhovali piesok. Zrútilo sa 7 kostolov, 3 rehoľné domy, 279 meštianskych domov a poškodených bolo 785 domov. Celé barokové mesto, ktoré len pred pár rokmi vybudovali, zostalo zničené a v takomto jednotnom slohu sa už nikdy neobnovilo,“ upozornil Mácza.

Najčastejšie sa hovorí, že zomrelo 63 ľudí a 102 bolo zranených. Podľa najnovších štúdií počet obetí sa mohol pohybovať medzi 200 až 300. Číslo 63 je prebraté z katolíckych zdrojov a nezahŕňa počet obetí, ktorých našli pod troskami budov iných cirkví. Bohužiaľ, zemetrasenie zasiahlo Komárno
vtedy, keď väčšina ľudí bola v kostoloch.

Podľa najnovších výskumov maďarských seizmológov publikovaaných v roku 2021 malo zemetrasenie v Komárne magnitúdu 6,3.

„Starší údaj uvádzal magnitúdu 5,8. Najnovší výskum škôd po zemetrasení z dobových dokumentov, ktoré sú uložené v Maďarskom národnom archíve v Budapešti, navýšil magnitúdu tohto zemetrasenia o 0,5,“ povedal pre TA

samostatný vedecký pracovník Róbert Kysel z Geofyzikálneho odboru Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied.

V rámci Európy bolo pred zemetrasením v Komárne zaznamenané dovtedy najsilnejšie zemetrasenie v portugalskom Lisabone, ktoré dosiahlo magnitúdu 8,7 a krátko po otrasoch mesto zasiahli viac ako desaťmetrové vlny cunami. Odhaduje sa, že na mieste vtedy zahynulo od 70 000 do 100 000 ľudí.

Následne sa vtedajší učenci začali zaujímať o procesy vo vnútrajšku Zeme a o vznik zemetrasení. Aj komárňanské zemetrasenie povzbudilo vedcov k záujmu o ich skúmanie a prispelo k zlepšeniu ich dokumentovaní. Avšak prvé seizmické stanice a merania intenzity zemetrasení vznikli až
okolo roku 1901.

Medzi prvé zemetrasenia dokumentované na Slovensku patrilo zemetrasenie v strednej oblasti krajiny v 15. storočí, ktoré najviac postihlo Banskú Štiavnicu a prejavilo sa i v Kremnici a na ďalších miestach. Posledné silné zemetrasenie na území Slovenska bolo zaznamenané v roku 1906 v Dobrej Vode, v trnavskom okrese.