Evanjelický kostol
Kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Komárne bol vybudovaný ako tolerančný kostol v rokoch 1795 – 1796 podľa plánov staviteľa Johanna/Jánosa Krausza (1761, Kežmarok – 1798, Pešť), veža bola pristavaná v roku 1899.
Sieňový priestor klasicistickej stavby s polkruhovým oltárnym uzáverom má fabiónový strop, steny interiéru sú členené plochými pilastrami so štylizovanou hlavicou. Exteriér kostola bol počas stavby veže, vyrastajúcej zo štítového priečelia, prefasádovaný v neoklasicistickom štýle. V časti nad soklom sa v dvorovom obvodovom murive nachádza zabudovaný rímsky sarkofág. Oltár je klasicistický so stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom Ukrižovania z čias stavby kostola. Kazateľnica a krstiteľnica sú klasicistické, z konca 18. storočia.
Pôvodný evanjelický kostol s farou a školou stál už v roku 1649 v priestranstve pred Starou pevnosťou, tieto stavby boli v roku 1653 asanované z dôvodu výstavby Novej pevnosti. Evanjelici si potom povyše hlavného námestia zakúpili nový pozemok, kde vybudovali nový kostol (1658).
V rámci rekatolizácie dal v roku 1672 kaločský biskup Juraj
Széchényi zabrať majetky tunajších evanjelikov, ich duchovného Jánosa Nigréba vojaci násilne vyviedli z kostola. Kostol komárňanských evanjelikov využívali jezuiti a už ako Kostol sv. Jána Zlatoústeho slúžil potom prevažne nemeckému obyvateľstvu až do požiaru v roku 1848, po ktorom už nebol obnovený.
Obdobie rokov 1671 – 1683 sa v Uhorsku nieslo v duchu silnej
a často násilnej rekatolizácie. Išlo tu o právny princíp „Cuius
regio eius religio“ (Koho krajina, toho viera) zakotvený vo Vestfálskom mieri (1648), ktorým sa skončila tridsaťročná a osemdesiatročná vojna. Z medzinárodného hľadiska predstavovala mierová zmluva prvé veľké politicko-geografické delenie v dejinách novovekej Európy.
Habsburskí panovníci ako vládcovia Svätej ríše rímskej boli katolíci a k tomu vierovyznaniu nútili aj protestantské, teda kalvínske a luteránske obyvateľstvo na území dnešného Slovenska. Protestantskí kňazi boli vyháňaní z kostolov, stavaní pred súd, potupne popravovaní, mnohí skončili na španielskych galejach v Neapole.
Z doby prenasledovania nekatolíkov v Uhorsku sa zachovali
ojedinelé diela memoárovej a cestopisnej literatúry:
Juraj Láni (1646 – 1701):
Kurze und wahrhafte historische Erzählung von der grausamen und fast unerhörten papistischen Gefängnis
(Krátke a pravdivé historické vyrozprávanie ukrutného a temer neslýchaného pápeženeckého väznenia, ako aj podivuhodného vyslobodenia z neho)
Ján Simonides (1648 – 1708):
Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev.
ecclesiae Hungaricae (Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi)
Tobiáš Masník (1640 – 1697):
Incarceratio, liberatio et peregrinatio Tobiasi Mascinii
(Vezení i vysvobození kněza Tobiáše Masniciusa)
autor textu : Dénesová Eva
Pri použití tohto textu prosím nalinkovať našu stránku https://divadlokomora.sk/2023/09/21/pevnost-a-jej-historia-2/
