Dodnes sa často hovorí o chodbe, ktorá má viesť na pravý breh Dunaja (do Maďarska). Počas 40-ročného výskumu sa ale žiadna dokumentácia, ktorá by hovorila o existencii tunela pod Dunajom, nenašla, a to ani vo vojenských archívoch v Budapešti či vo Viedni. Dlhoročný výskum priamo v teréne túto teóriu rovnako nepotvrdil.

V prípade budovania ochranných opatrení v rámci vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros sa našli rôzne konštrukcie pod terénom, ktoré by mohli niečo podobné naznačovať. Išlo však vždy o pozostatky kanalizácie, ktorá, ako vieme, v minulosti bola budovaná náročnou klenutou konštrukciou väčších rozmerov a ústila priamo do toku rieky. Tieto boli z bezpečnostných dôvodov pri stavbe betónovej ochrannej hrádze, zapustenej až po geologicky nepriepustné vrstvy, zlikvidované. Pri tejto stavbe boli kryté, pod terénom zachované aj fragmenty dunajskej bašty IV. Starej pevnosti, ktorá bola začiatkom 20. storočia čiastočne zbúraná z dôvodu budovania komunikácie a železnice pozdĺž prístavu

Slová jedného z autorov…

fffffffffffffffffffffffffffff

„Na život našich otcov a starých materí…“

Szilárd bol kedysi mladý a odvážny vojak, ktorý slúžil v pevnosti. Jeho otec bol veliteľom a tajomstvo, o ktoré sa so synom podelil, mal chrániť za každú cenu. Prezradil mu, že v podzemí pevnosti sa nachádza vstup do tajnej chodby. Kde presne to je, vedel iba on a po jeho smrti už aj Szilárd. Chodba údajne spája pravú a ľavú časť mesta, ktoré rozdeľuje rieka. Kedysi slúžila na zásobovanie, avšak po tom, ako sa postavil nový most, už nebola potrebná. Nezasypali ju, lebo raz by mohla byť tou najsilnejšou zbraňou obrancov Komárna. Vďaka nej bude možné dostať sa nepriateľovi za chrbát.

Szilárd prisahal, že bude tajomstvo chrániť a nikdy ho nevyzradí. Po tom, ako jeho otec naposledy vydýchol, sa práve Szilárd stal novým veliteľom pevnosti a pokračoval v jeho šľapajach. Jedného dňa, keď sa Szilárd prechádzal po hradbách, zbadal na obzore nepriateľské vojsko, ktoré sa k nim blížilo. Vedel, že musí urobiť všetko preto, aby zachránil svoje mesto. Rozhodol sa ho brániť vlastným telom.

Bitka bola krutá a neúprosná. Szilárd bojoval srdnato a odvážne, no napokon padol pre ťažké rany nepriateľov. Podarilo sa mu ale zvolať obrancov a zdržať nepriateľské vojská natoľko, aby sa stihli zhromaždiť v pevnosti. Mesto ubránili. Aj vďaka tomu Komárno ostalo opäť nepokorené.

Szilárdovo telo zostalo ležať na bojisku. Tajomstvo o tom, že kde sa vchádza do podzemného tunela, nestihol vyzradiť nikomu. No jeho duch sa nevzdal. Od toho dňa stráži Szilárd pevnosť a chodbu, ktorú pozná lenon. Jeho prítomnosť je cítiť v každom kúte tohto starobylého opevnenia a jeho sila sa prejavuje vtedy, keď je mesto v ohrození. Hovorí sa, že Szilárd tajomstvo prezradí len vtedy, keď bude situácia najhoršia a osud Komárna bude visieť na vlásku.

Dňa 23. marca 1546 sa začala výstavba baštovej pevnosti. Murárske práce usmerňoval Giovanni Maria de Speciecasa, po ňom Di Dalmatio Bartolagi, vodné stavby Mathias Dusco, Venzel Cservenka a Paul Puls. Dozorcovia výstavby boli: Michael Schick (1546 – 1550), Leonhard Müller (od roku 1550) a Francisco Benigno (po roku 1552). Stavebným majstrom bol v roku 1550 Ihon Maria de Speciecasa. Fortifikačné práce viedol v roku 1551 D. Castaldo. Podľa hlásenia Francisca Benigna sa v roku 1557 zdokonaľovali už len zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Tým sa i ukončila výstavba tzv. Starej pevnosti. Rok 1550 na pamätnej tabuli nad bránou pevnosti označuje podľa všetkého rok stavby portálu.

Považujeme za pravdepodobné, že stavitelia pevnosti nemali dostatočné skúsenosti a hlavne nepoznali vzťahy terénu ku geologickému podložiu, pretože jarná povodeň v roku 1570 spôsobila také obrovské škody, až sa zrútila časť kurtín (podľa hlásenia hlavného stavebného dozorcu kapitanátu Urbana Süessa – vyslaného do Komárna). Pod vedením U. Süessa bola pevnosť v rokoch 1572 – 1592 znovu postavená. Na týchto prácach sa podieľali svojimi odbornými posudkami ďalší zahraniční experti: Nemec Daniel Speckle a Talian Carlo Theti. Nová, podľa talianskeho vzoru navrhnutá, zdokonalená a prebudovaná pevnosť zažila zaťažkávajúcu skúšku v roku 1594, keď sinanský paša so svojím stotisícovým vojskom mesiac bez úspechu obliehal pevnosť.

Z výstavby pevnosti tej doby (z roku 1572) už máme presnú pôdorysnú schému, ktorá svedčí o tom, že tvar obvodových obranných zoskupení sa dodnes vôbec nezmenil.

K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I. (1658 – 1705), keď v rokoch 1663 – 1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná reťaz prelomila. Z tohto podnetu nariaďuje Leopold I. výstavbu hlavne dvoch pevností: pevnosti Leopoldov, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a tzv. Novú pevnosť v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do roku 1663, keď boli vykonávané len práce na zemných valoch. Po roku 1663 sa začala druhá etapa výstavby, počas ktorej namiesto dočasných zemných valov postupne budovali bašty a
kurtíny z kameňa a pálených tehál. Práce sa uskutočnili na základe projektov francúzskeho inžiniera Franza Wymesa, s využitím poznatkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v roku 1673.

Priblížime si túto baštovú dvojpevnosť (Stará a Nová pevnosť) podľa medirytiny G. Bouttatsa, vyhotovenej na základe projektov F. Wymesa. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare tak, ako ju vybudovali v 16. storočí. Prehĺbili a rozšírili len vodnú priekopu, ktorá ju delila od Novej pevnosti. Pred hlavnou bránou Starej pevnosti bol vybudovaný nepravidelný ravelín so zalomenou prístupovou cestou, ktorý chránil vstup do pevnosti podobne ako cornichon.

Nová pevnosť budovaná v 17. storočí splnila dávnejšiu myšlienku zosilnenia Starej pevnosti. Bola na väčšej rozlohe ako stará, tiež v tvare päťuholníka a jej dve východné bašty sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným baštám Starej pevnosti. Z piatich bášt Novej pevnosti bola najväčšia západná (stredná) s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od nej boli situované dva ravelíny, z ktorých južný s padacím mostom mal i úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti, ktorá bola umiestnená v strede kurtíny medzi západnou a južnou baštou.

Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar Novej pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy, z ktorých do priekopy vyúsťovalo niekoľko poterien. Okolo Starej a Novej pevnosti postavili v tomto období i kontreskarpy s krytou cestou a niekoľkými zhromaždiskami. Na uvedenom pláne Gaspara Bouttatsa sa zachovali aj pomenovania jednotlivých článkov Novej pevnosti: juhovýchodná bašta – sv. Krištofa, juhozápadná bašta – anjela strážneho, západná (stredná) bašta – Madony, severozápadná bašta – sv. Xavera, severovýchodná bašta – sv. Ľudovíta, severný ravelín – cisára a južný ravelín – cisárovnej.

Ten istý osud, aký postihol mnohé budovy mesta po obrovskej povodni v roku 1682, čakal i mohutnú dvojpevnosť. Cisár Leopold I. priznal Komárnu dostatok finančných prostriedkov na opravu hradieb a na úpravu valov bol k dispozícii Dieppenthalov pluk. Opravená pevnosť prežívala posledné boje tureckých vojen v roku 1683, keď spojenci Turkov, kuruci Imricha Thökölyho, nastúpili pod jej hradbami. Obliehanie a dobývanie komárňanskej pevnosti sa však opäť skončilo neúspešne. Turecká armáda utrpela v roku 1683 pod Viedňou závažnú porážku. Tým sa začala 16-ročná vojna, počas ktorej sa celé Uhorsko oslobodilo spod tureckého jarma. Táto zmena znamenala podstatný prevrat v živote Komárna. Hraničná pevnosť strácala na svojom význame a starostlivosť o údržbu pevnosti klesla na minimum.

Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783, a to najmä druhé, epicentrum ktorého bolo v blízkosti pevnosti, na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu odvelilo z nej svoje vojská. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe. Podnet na obnovu pevnosti dali až napoleonské vojny v roku 1808.

Vplyvom napoleonských vojen sa začala posledná expanzia výstavby pevnostného systému Komárna. Hlavné vojnové udalosti v rokoch 1800 – 1805 usmerňovali pozornosť vojenského vedenia, ktoré si potrebovalo pri Dunaji zabezpečiť strategické postavenie proti Napoleonovi, opäť na Komárno. Pri tejto príležitosti sa budovalo z tehál aj severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy.

Túto činnosť môžeme nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta 1808 a 4. septembra toho istého roka boli i dokončené. V rámci ďalších prác sa na nádvorí v roku 1810 vystavala obrovská kasáreň v pôdorysnom v tvare písmena „U“, rovnobežne s kurtínami, a v jej vnútornom priestore na južnej strane postavili v roku 1815 veliteľskú budovu. V prvej polovici 19. storočia, v rokoch 1827 – 1839, bola prestavaná aj Stará pevnosť. Popri obvodových múrov vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenie v baštách.

Od roku 1807, v ktorom Komárno navštívil aj cisár František I. (1792 – 1835), sa začala i rozsiahla projekčná činnosť. Plány pevnostného systému, ktorý slúžil pôvodne pre dvestotisícové vojsko, sa po konečnú realizáciu viackrát zmenili. Prvý veľkolepý návrh pochádza z roku 1810, no nemohol sa rePriebeh a podmienky vzniku a výstavby alizovať, pretože si vyžadoval neúnosné finančné náklady. Musíme však konštatovať, že svojím prvým impulzom inšpiroval nasledujúcich tvorcov a svojou koncepciou ovplyvnil vznik novodobého pevnostného systému Komárna. Rad ďalších projektov je už o niečo skromnejší a najmä tie, čo pochádzajú z rokov 1866 – 1867 sa približujú zámerom vojenskej moci i k dnešnému tvaru obranných zoskupení.

Za termín dokončenia výstavby všetkých komponentov pevnostného súboru považujeme rok 1877. Mapa z roku 1876 tzv. „Plan der Befestigungen von Comorn“ predstavuje už skutočný stav dobudovaného pevnostného komplexu, i keď na Igmándskej pevnosti, ako poslednom objekte, sa ešte rok pracovalo na ukončení.

Prvé mestské výsady udelil Komárnu 1. apríla 1265 Belo IV. O rozvoj mesta sa najviac zaslúžil zrejme Matej Korvín (* 23. február 1443, Kluž – † 6. apríl 1940, Viedeň).
Matej Korvín bol v rokoch 1458 až 1490 uhorský a chorvátsky kráľ, od 1486 rakúsky vojvoda a od 1469 si nárokoval aj titul českého kráľa. Pochádzal z rodu Huňadyovcov a jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. Počas Matejovej vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Komárna. Dal vybudovať na komárňanskom hrade renesančný palác a strategickú polohu mesta využil na vybudovanie kráľovskej flotily.

Prenesením ťažiska obrany na prstenec tvrdzí (fortov), obklopujúcich ústrednú pevnosť, vznikol v 19. storočí nový fortifikačný systém nazývaný tiež fortovou pevnosťou. Tvorili ju dva prvky: Stará pevnosť (často nazývaná aj citadela) a
spomenutý prstenec predsunutých tvrdzí. Teoretické princípy fortových pevností sa realizovali vo väčšine európskych štátov, ako napr. zosilnená obrana Terezína a Olomouca v 50. rokoch 19. storočia systémom predsunutých pevnôstok. V Poľsku napr. opevnenie Varšavy, Poznane, Krakova a najmä pevnosti Modlin, ktorého prvá fáza (1806 – 1812) a druhá fáza (1830 – 1840) sú svojou koncepciou podobné Komárnu. S vynálezom ryhovaných delových hlavní sa v roku 1859 ťažisko obrany pevnostných komplexov presúva z vlastného polygónu na forty a na obranné reťaze vysunuté do predpolia. V 19. storočí podmienili fortifikačnú činnosť habsburskej monarchie hlavne dve medzinárodné situácie: začiatkom storočia – dobyvačné vojny Napoleona I. Bonaparteho, v druhej polovici – rozpory medzi Pruskom a Rakúskom.

Prvým krokom k budovaniu Palatínskej línie bola výstavba predsunutej dočasnej pevnostnej línie, pozostávajúcej zo šiestich reduitov pospájaných valmi, ktoré boli vysunuté približne na tri kilometre od ústrednej pevnosti (citadely). Opevňovacie práce usmerňoval palatín Jozef a na jeho počesť bola pomenovaná „Palatínskou líniou“ (Palatinal Verschanzungen, Palatinallinie, Linea Palatinale).

Na jej mieste sa v rokoch 1839 – 1847 vystavala z pevného stavebného materiálu obranná reťaz novopruského typu – dôležitý článok fortovej pevnosti, i keď sa nevyznačovala uzavretou dispozíciou ako ostatné predsunuté forty. Pozostáva z piatich päťuhlových bášt, spojených ďalšími fortifikačnými článkami v jednu súvislú reťaz. Niet pochýb, že ide o vrcholenie a doznievanie baštového systému s
využitím všetkých dovtedajších skúseností a foriem obranného boja. Dokladajú prechod od baštového systému k novým obranným formám, pretože rozšírenie používania železobetónu a pancierových kopúl prináša koncom 19. storočia zásadnú zmenu v spôsobe realizácie obranných stavieb.

Vážska línia

Prusko-rakúska vojna v roku 1866 determinovala výstavbu vážskej obrannej reťaze, a to skoro o dvadsať rokov po dobudovaní Palatínskej línie, čo sa v podstate odráža i na jej koncepcii a dispozícii. Líniu tvorilo šesť fortifikačných objektov (VI. – XI.). Jadro bašty VI. tvorí už typický fort so schopnosťou samostatnej bodovej obrany. Možno ho porovnať s pevnosťou Citadella na hore Gellért v Budíne z toho istého obdobia. Jadro bašty VII. tvorí reduit s pôdorysom v tvare „U“. Ďalšie fortifikačné objekty (VIII., VIII 1/2., IX., X.) sa uvádzajú v pôvodnej výkresovej dokumentácii ako batérie a sú objemovo neporovnateľne menšie ako predošlé. Striedmosť tejto línie oproti Palatínskej vyplýva z toho, ako je situovaná – je orientovaná pozdĺž Váhu, čiže mala svoje predpolie čiastočne zabezpečené širokým vodným tokom. Posledný fortifikačný článok (XI.), z ktorého sa zachovala neogotická hlavná brána, plnil zakončujúcu funkciu Vážskej línie s napojením na vonkajšie články Novej pevnosti a s predsunutými kontragardami (envelopou) na Starú pevnosť.

Keď berieme do úvahy celé obdobie budovania baštových opevnení (16. až 19. storočie), isto nachádzame nespočetné množstvo pamiatok podobného charakteru na rôznych miestach vo svete. Sústredené sú najmä na území európskych krajín (na severe napr. Suomenlinna vo Fínsku a na juhu Valetta na Malte). Zo susedných štátov sú to napr. Jozefov a Terezín v Českej republike, Modlin a Torun v Poľsku a pod. Nachádzajú sa však aj v Mexiku a na viacerých pobrežných miestach Atlantického oceánu.

Jedinečnosť komárňanských pevností spočíva:

I. Vo veľkosti, teda v rozsahu objektov, ktoré boli schopné pojať 200 000-člennú armádu. Najsilnejšia a najväčšia habsburská pevnosť rakúsko-uhorskej monarchie bola útočiskom cisára.

II. Pevnosť nikdy nebola dobytá – ani v období tureckých obliehaní v 16. a 17. storočí, ani počas dávnych revolučných rokov 1848 – 1849.

III. V monumentálnosti a v spôsobe technického, ako aj architektonického riešenia.

IV. V dobrom stavebno-technickom stave zachovaných objektov, ktoré môžu po revitalizácii spĺňať funkcie nadregionálneho charakteru. Obnova a rekonštrukcia do pôvodného stavu umožní prezentáciu významnej kultúrnej pamiatky, ktorá v našej
republike nemá obdoby. Odráža posledné úsilie fortifikačného staviteľstva svojho druhu z 19. storočia a umožňuje i vytvorenie rekreačno-oddychovej zóny pre obyvateľov Komárna, ako i pre rozrastajúci sa medzinárodný turistický ruch v meste.