Dnešná budova Victoria Medical Center (2005) bola postavená ako rímskokatolícka chlapčenská škola v r. 1896 – 1897 v neorenesančnom slohu podľa projektu komárňanského staviteľa Nándora Mikosa. Výstavba školy stála 33 200 forintov, veľká časť peňazí bola získaná z verejnej zbierky a darov (napr. satmársky biskup Gyula Meszlényi prispel 3000 forintmi, komárňanský farár a titulárny opát János Molnár 1000 frt, ostrihomský arcibiskup Klaudius/Kolos Vaszary 2000 frt, ostrihomská hlavná kapitula 200 frt, komárňanský lekárnik Antal Schmidthauer 150 frt. primátor Komárna József Tátray 100 frt, kníhtlačiar Károly Ziegler 50 forintmi. Členovia tesárskeho, murárskeho a záhradníckeho cechu prispeli vlastnou bezodplatnou prácou.). Najväčšiu zásluhu má však gróf Gusztáv Károly Majláth (1864, Bakóca, MR – 1940, Budapešť), ktorý bol v r. 1894 – jan. 1897 pomocným farárom v Komárne. K jeho menu sa viaže aj stavba veží Baziliky sv. Ondreja – nízke zastrešenie veží po požiari v 1848 bolo v r. 1896 nahradené dnešnými vysokými stanovými strechami (ich staviteľom bol tiež Nándor Mikos). V r. 1895 vzniká na Majláthov popud Katolícky tovarišský spolok ako kultúrno-vzdelávací a sociálny spolok, ktorý má už od začiatku 150 stálych členov a 290 podporovateľov.

G. K. Majláth prichádza do Komárna z Ostrihomu, kde bol 6. okt. 1887 vysvätený za kňaza.

G. K. Majláth prichádza do Komárna z Ostrihomu, kde bol 6. okt. 1887 vysvätený za kňaza. Pôvodne študoval právo v Štrasburgu; k štúdiu teológie ho priviedla nielen hlboká nábožnosť, v ktorej bol ako šľachtic vychovávaný, ale aj rodinná tragédia – jeho otec György Mailáth (1818, Bratislava – 1883, Budapešť), krajinský sudca, predseda Hornej komory Zemského snemu Uhorského kráľovstva, jeden z najvýznamnejších hodnostárov v krajine, bol vo svojom dome zavraždený vlastným sluhom a jeho dvoma kumpánmi – spôsobili mu vyše tridsať rán, zahrdúsili ho povrazom, ktorým mu potom zviazali ruky a nohy za chrbtom. A to všetko pre jedny hodinky a asi 1000 forintov v peňaženke. Chudoba, nevzdelanosť, život bez cieľov a hodnôt krivia charakter a rodia zlo… Snáď práve to sa snažil celý svoj život naprávať Gusztáv Károly Majláth, od 28. júna 1897 sedmohradský biskup. Krátke, ale plodné pôsobenie v Komárne stojí na začiatku jeho významnej pastoračnej činnosti – do popredia kládol výchovu mládeže, rozvoj vzdelávania a duchovného života, podporoval spolky, farnosti, mládežnícke časopisy a školy… Po stranách hlavného vchodu školy sú dve niky, pôvodne tu stáli sochy: vľavo Panna Mária s malým Ježišom v náručí – práve jej zveril do ochrany Uhorské kráľovstvo tesne pred svojou smrťou sv. Štefan (Regnum Marianum – Máriino kráľovstvo, označenie Uhorska). Napravo bola socha sv. Ladislava ako ochrancu viery a pokračovateľa kresťanskej tradície v Uhorsku. Sochy tu stáli až dovtedy, kým ich nestrhli ruky tých, ktorí odstránili aj jazdeckú sochu Márie Terézie v Bratislave… Sú doby, ktoré z nevedomosti a popierania vlastných tradícií rodia zlo… A zostávajú len prázdne niky, ktoré mlčia o svojich tajomstvách.

Jedna z najstarších pamiatok nášho mesta je Trojičný stĺp. Pripomína obliehanie mesta Kurucmi (1703) a morovú epidémiu.

Základný kameň stĺpu Najsvätejšej Trojice položil predstavený rádu jezuitov 2. februára 1714, posvätený bol v roku 1715 v deň sviatku Najsvätejšej Trojice. V roku 1805 bol stĺp obnovený – strednú časť nahradil pylón z ružového vápenca (svedčí o tom nápis na západnej strane obelisku). Stĺp bol postavený na pamiatku kuruckých vojen z roku 1703 (latinský nápis na južnej strane podstavca) a na pamäť morovej epidémie v meste z rokov 1709 – 1711 (latinský nápis na severnej strane podstavca).

Na jeseň roku 1703 kurucké vojsko Františka Rákócziho II. rýchlo postupovalo, mesto chránili iba slabé valy, a tak obyvatelia, ktorým nemeckí hradní kapitáni spôsobili mnoho nepríjemností, zvažovali, že kurucom otvoria mestskú bránu – bránili im v tom však hradné delá namierené priamo na mesto. Hradný kapitán totiž pohrozil mestu delostreleckou
paľbou. Mešťania sa dostali medzi dva ohne, vtedy zložili sľub, že ak sa mesto uchráni pred vojnovou skazou, postavia na mestskom trhovisku sochu Najsvätejšej Trojice. Na svoj sľub však po odznení nebezpečenstva pozabudli.

V roku 1709 sa začali v meste objavovať prvé prípady morovej nákazy, epidémia sa rozšírila v júni 1710. Hradný kapitán nariadil zatvoriť mestské brány, pohyb s úradne vy daným osvedčením bol umožnený len cez bránu na ceste do Bratislavy. Chorých ľudí izolovali, bezplatne ich ošetrovali miestni holiči pod vedením lekára vyslaného vojenskou radou. Boli dni, keď v meste zomrelo 50, 80 alebo aj viac ľudí. Obete moru pochovávali do masových hrobov na starom cintoríne (dnes Kossuthovo nám.). Obyvatelia si opäť
spomenuli na svoj sľub k sláve Najsvätejšej Trojice a napokon stĺp v roku 1715 postavili.

Na čelnej strane podstavca je reliéf zobrazujúci sv. Karla Boromejského.

Na štyroch nárožiach podstavca sú sochy sv. Šebastiána (ochranca proti moru, priviazaný o stĺp s morovými šípmi v tele), sv. Rocha (ochranca proti moru, zobrazený s atribútmi: so psom pri nohách, s pútnickou palicou a mušľou ako odkazom na vykonanú púť do Santiaga de Compostela), sv. Františka Xaverského, spoluzakladateľa jezuitského rádu (so sv. Ignácom z Loyoly) a socha sv. Antona Paduánskeho držiaceho v náručí malého Ježiša
Krista (patrón chudobných, ochranca pred morom).

Na čelnej strane, medzi sochami sv. Šebastiána a sv. Rocha je ležiaca socha sv. Rozálie s lebkou v ruke (patrónka proti epidémii a moru).

Na vrchole pylónu je súsošie Korunovania Panny Márie Bohom Otcom a Ježišom Kristom, nad nimi sa vo svätožiare vznáša holubica ako symbol Ducha svätého.

Keď Turci tiahli na Komárno vedení sultánom Sulejmanom, mala Eva sotva šestnásť rokov. Zvesť, že mesto sa opäť bude musieť brániť, sa šírila medzi obyvateľmi, ale aj medzi utečencami, ktorí za hradnými múrmi hľadali útočisko. Obrancov bolo sotva pár tisíc, napochytre spevňovali dve brány, ktoré mali byť jedinými vstupmi do mesta. O pár dní mala byť medzi Turkom a Komárňanmi len široká rieka Dunaj a do nej vlievajúci sa Váh. Zdalo sa, že cisárske vojská, ktoré mali prísť na pomoc od Viedne, naše mesto nechávajú napospas osudu.

Eva bola chýrnou krotiteľkou koní. Vravelo sa o nej, že akýkoľvek divý kôň skrotne, keď ho Eva dostane do rúk. Každému jednému hlboko pozrela do očí predtým ako ho osedlala a aj keď akýkoľvek vzpurný bol, po chvíľke ju už poslúchal.

Sulejmanova horda k mestu skutočne dotiahla a začala obliehať mesto. Šikovne spravené hradby mesta a statočnosť obrancov, prekazila Sulejmanov plán mesto si rýchlo podrobiť. Dni a noci robili Turci vpády na mestské hradby, ale veľa nedosiahli. Sulejman teda vymyslel plán. Vyhladuje mesto. Obkľúčili hradby a nikoho nevpustili dnu ani von. Ani Eva, inak zvyknutá pri rieke cvičiť kone, nevychádzala. Nemohla. Turek každú ženu, ktorú mohol, ihneď zajal do otroctva. O ona široko-ďaleko známa svojou šikovnosťou a krásou veru sultánovi patriť nechcela. Bežali dni a noci a že v meste bolo okrem Komárňanov aj stovky utečencov, zásoby sa míňali. Sulejman dokonca odkázal strážcom, že ak zložia zbrane, nechá ich beztrestne odtiahnuť. Nejde mu o bojovníkov, chce pokoriť mesto a vziať si ženy a deti.

Eve už bolo pridlho zavretej za múrmi a tak sa jedného dňa vyplížila von. Už ako dieťa poznala všetky chodby a chodbičky a niekoľkokilometrové hradby mesta mala obehané ako nik iný.

Vedela o tajnej chodbe, ktorá ústila do divokého lesa vonku za mestom, neďaleko rieky. Porast tu bol tak hustý, že by nik nepredpokladal, že by sa tade dalo prejsť, alebo že by tade existovala cesta von či dnu do mesta. Bolo ešte skoré ráno, keď sa opatrne predierala porastom. Už prichádzala až k rieke, keď sa pri nej zrazu objavili dvaja Turci – hliadka. Nebolo Eve všetko jedno, ale nestratila hlavu. „Budem sa vydávať za šialenú… Turci sa pomätených boja….,” povedala si Eva a tak aj urobila. Tvárila sa, že Turkov sa nebojí, začala nezmyselne kričať, rozhadzovať rukami i nohami. Zmätení Turci dokonca krok či dva ustúpili a neveriacky len hľadeli na krásne dievča. Eva, vidiac že to funguje, sa dokonca začala vyzliekať, aby bolo zjavné, že je pomätená. O chvíľku nahá začala behať, či skôr pomätene tancovať po brehu rieky. Akoby Turkov nevnímala. Tí sa jej evidentne báli, poobzerali sa okolo seba, pozreli na seba a vzali nohy na plecia.

„Vrátia sa! Isto aj s veliteľom a budú skúmať, kde som sa tu vzala a mohli by nájsť chodbu…,” pomyslela si Eva a začala spriadať plány, hoci sa strachom triasla. Odísť chodbou teda nemohla, utekať význam nemalo, každým smerom bolo turecké táborisko. „Keď už som s tou komédiou začala, musím v nej pokračovať…,” povedala si, hoc strachom úplne skrehnutá a roztrasená, zvliekla si zvyšné šaty, po členky vo vode pokračovala v nezmyselnom tanci.

Nemýlila sa. O pár minút boli Turci späť a priviedli aj desiatky ďalších, na koňoch, ale i pešky. Nepriblížili sa k nej, len spravili polkruh a neveriacky pozerali ako nádherné dievča nahé a kričiace akési pokriky, tancuje na brehu rieky. Eva si ich zdanlivo nevšímala, len tancovala. Ktorýsi Turek zoskočil z koňa a viedol ho za uzdu. Eva sa k nemu približovala a on zastal… ostatní sa začali rehotať, no ustupovali, báli sa jej… „To je moja príležitosť….,” pomyslelo si statočné dievča. Eva sa pozrela koňovi hlboko do očí a v sekunde vytrhla Turkovi vôdzku z ruky a majestátnemu zvieraťu vyskočila na chrbát. Kôň sa vzoprel, zaerdžal, ale Evu poslúchol. Eva mohla teraz utiecť, ale skôr či neskôr, by ju chytili. Vedela, že musí spraviť čosi iné. Pomätené. Koňa držala vypätého, cítila, že ju poslúcha. Ostal na zadných a dokonca spravil dva malé krôčky. Pre Turkov ozaj nevídané správania. Potom obrovské zviera pomaly dopadlo na všetky štyri a dokonca s Evou na chrbte spravilo malú poklonu a začalo cúvať. Evin malý trik.

V tvári Turkov bolo hneď vidieť, že ju považujú za pomätenú a koňa uhranutého. Ktorýsi čosi zakričal a všetci stiahli vytasené meče a ustúpili. Báli sa prekliatia. Eva zoskočila z koňa, nikoho si nevšímala, len vôdzku podala vystrašenému Turkovi, čo medzitým ušiel hlbšie do vody. Začala pomaly znovu tancovať svoj prazvláštny tanec. Turci neveriaci kývali hlavami a postupne odchádzali preč. Nechceli mať s pomätenou nič spoločné… Keď sa stratil posledný, Eva sa rozhodla. Využije ich strach. Už nikým nepozorovaná sa obliekla a tajnou chodbou sa vydala za veliteľom stráží. Vypočul ju, lebo ju poznal ako šikovnú krotiteľku koní a poznal aj jej otca. Spolu vyhútali plán. Druhý deň sa Eva opäť vydala na cestu do tureckého tábora. V chodbe vyzliekla šaty a nahá putovala do táboriska. Turci, keď ju zazreli, odvracali v strachu zrak a ustupovali a ustupovali. Iba sa prešla po táborisku a o chvíľu už bola preč. Je tak ako si myslela. Nik ju nesledoval, väčšina od nej odvracia tvár. Ešte pár dní to spravila úplne rovnako. Stále hlbšie a hlbšie do tureckého táboriska. Turci si postupne zvykli, že tam chodí šialená a dali je pokoj. Ona medzitým zistila, kde skladujú pušný prach a aké zvyky majú pri jeho strážení. A v tom bol plán, čo vyhútali s veliteľom stráží.

Eva zistila, že pred svitaním sú stráže najospalejšie a kde tu dokonca pospia a ešte hodina im chýba, kým prídu nové. V dohodnutú noc, keď boli obrancovia pripravení, hodinu pred svitaním vošla do tábora. Nikým nepozorovaná šla priamo k skladu pušného prachu. Pomocou handry namočenej v síre a smole stan s pušným prachom zapálila. Nastal jeden výbuch za druhým, ukrutný zmätok. Nikto si ani len nevšimol nahé dievča utekajúce z tábora. Aj keby, pomyslel by si, že sa bojí veľkého ohňa, ktorý vypukol. A kým rozospatí Turci začali hasiť oheň a ratovať si životy, z brán komárňanskej pevnosti sa vyrojili stovky mužov a začali Turkov sekať hlava- nehlava. Netrvalo dlho a sultán zavelil na ústup. Vraj sa prvých sto kilometrov hanbou ani nezastavili.

A tak Eva, krásna krotiteľka koní z Komárna, na 28. deň obliehania mesta, Komárno zachránila. Na jej počesť dali Komárňania spraviť sochu a osadili ju na západnú stranu pevnosti s nápisom: NEC ARTE – NEC MARTE Ani lsťou ani silou sa mesto Komárno nepodarilo dobyť. A Komárňania sú na to dodnes hrdí.